Hľadaný výraz: Jób 30,1-32,22
Kniha Jób, 30. kapitola
1 Lež teraz (všetci) posmievajú sa mi len, aj čo sú vekom mladší odo mňa; tí, ktorých otcov nedržal som za hodných ani stáda svojho psom ich prirovnať.
2 A rúk ich sila načo veru bola mi? Veď mohúcnosť ich celkom poklesla
3 i núdzou veľkou, hladom ukrutným: Tí obhrýzali v stepi trávy korienky, im matkou bola skaza, sama púšť.
4 V kroví si natrhali lobody a chlebom bol im koreň borievky.
5 Ich vyháňali z ľudskej spoločnosti aj, jak na lupičov na nich kričali.
6 Iba do výmoľov sa mohli uchýliť a do dier zeme, do skalných jaskýň.
7 Nuž po húšťavách oni teda kvílili a krčili sa v kruhoch bodľačia
8 tí zlosynovia, čo ani mena nemajú, čo z krajiny ich bičom vyhnali.
9 A stal som sa im teraz piesňou posmešnou a som im veru porekadlom len.
10 Ja hnusím sa im, rozpŕchli sa predo mnou a nebáli sa pľuť mi do tváre.
11 Veď ten ma trápi, čo si putá rozviazal, a ten, čo uzdu z úst si vyhodil.
12 Už po pravici svedkovia sa dvíhajú a do slučky mi nohy lapajú i nasypali hrádzu proti mne.
13 Chodník mi boria, by mohli ma zahubiť, a pochodujú, nik im nebráni.
14 Už prichádzajú sťaby šírym prielomom a sem sa rútia, krytí troskami.
15 Nuž dorážajú na mňa hrôzy ukrutné, aj dôstojnosť mi vetrom šľahajú a ako oblak spása ušla mi.
16 Tak sa duch môj teraz rozplýva nado mnou a súženia dni zachvátili ma.
17 Moje kosti sú v noci naskrz zdrvené a moje žily spánku nemajú.
18 On silou veľkou za šaty ma pridŕža, za golier plášťa pevne drží ma.
19 Ba do blata ma (ešte), uvrhol, že rovný som ja prachu, popolu.
20 Keď kričím k tebe, ty mi neodpovedáš, hoc vzpriamil som sa, mňa si nevšímaš.
22 Dvíhaš ma do vetra, ktorý ma unáša, a rozplývam sa v búrky prívaloch.
23 Veď dobre viem to, že ma na smrť vedieš už, kde všetkých živých miesto schôdzky je.
24 Však na biedneho som ruku ja nevztiahol, keď v tvŕdzi žiadal pomoc odo mňa.
25 Či s tým som nelkal, koho dni sú pretrpké, duša mi s biednym sústrasť nemala?
26 Dobre som čakal, lenže prišlo nešťastie, svetlo som úfal, prikvitla však tma.
27 Hej, neprestajne vrú už moje útroby, dni súženia mne dostavili sa.
28 Hoc slnca nieto, ohorený blúdievam a pred všetkými vstávam, nariekam.
29 Veď stal som sa už bratom samých šakalov a spoločníkom pštrosov (na púšti).
30 Už koža zo mňa odpadúva zhorená a horúčka mi kosti spálila.
31 Nuž moja lutna iba nárek (vydáva) a píšťala zas plač len hlasitý.
Kniha Jób, 31. kapitola
1 S očami som si takú zmluvu ujednal, že nepozriem sa nikdy na pannu.
2 Lež aký podiel Boh to zhora zosiela a aký údel z výšky Všemocný?
3 Či nebude to skaza nešľachetnému a hriešnikom zasa nešťastie?
4 Či nepozerá on na moje chodníky a všetky kroky nepočíta mi?
5 Ak so lžou som ja azda (predtým) chodieval, za lesťou noha sa mi náhlila,
6 nech ma na spravodlivej váhe odváži, nech Boh raz pozná moju nevinnosť!
7 Ak uchýlil sa môj krok z (jeho) chodníka, ak moje srdce za očami šlo, ak na dlani mi škvrna prilipla,
8 nech rozsievam ja, druhý nech sa nakŕmi, nech siatiny mi vyrvú z koreňa!
9 Ak srdce mi azda žena zvábila, ak číhal som pri vrátach blížneho,
10 nech moja žena melie pre iného len a nech sa iní nad ňou skláňajú.
11 Veď to je iste (preveľká) neprávosť a neresť veru hodna odsúdenia tiež.
12 Bo tento oheň žerie až do zahynutia a celkom strávi moju úrodu.
13 Ak som na právo svojho sluhu nedbával a otrokyne sú so mnou vo spore,
14 čo urobím len, akže Boh raz povstane, čo odpoviem mu, ak (ma) navštívi?
15 Či môj Tvorca ho v útrobách tiež nestvoril a nestvárnil nás azda v lone sám?!
17 Či som sám zjedol svoju skyvu chlebíka, že sirota tiež z neho nejedla?
18 Veď ako otec choval som ju od mladi, od lona matky som ju vodieval.
20 či jeho bedrá nepožehnávali ma, vlnou mojich oviec sa nezahrial?
21 Ak na sirotu svoju ruku vztiahol som, keď zrel som, že mám v bráne oporu,
22 nech od šije mi ruka zaraz odpadne, nech vytkne sa mi z kĺbov rameno!
23 Veď ma zachvátila bázeň pred Bohom, neodolal som jeho velebe.
24 Či urobil som zlato svojou nádejou, riekol som skvostom: "Moja istota!"?
25 Či radosť mal som, že mám veľké imanie, že moja ruka veľa získala?
26 Keď videl som zas, ako slnce žiarilo a mesiac jemný ako šinul sa,
27 či moje srdce bolo tajne zvedené a moju ruku pery bozkali?
28 To bol by zločin hoden trestu veľkého, veď by som zaprel Boha na nebi.
29 Či som mal radosť z nešťastia nepriateľa a zaplesal som, keď ho stihlo zlo?
30 Veď zhrešiť svojim ústam nedovolil som, by jeho život v kliatbe žiadali.
31 Či nevravela čeľaď môjho stanu tiež: "Kto z jeho mäsa nenasýtil sa?"
32 Však ani cudzinec nenocoval vonku a otvoril som dvere pocestným.
33 Či svoje viny skrýval som jak ostatní a svoj poklesok v sebe stajil som,
34 bo strach som dostal vari z huku po meste a zhrozil som sa hanby od rodín, že stíchol som hneď, k bráne nevyšiel?
35 Bár by bol niekto, čo by ma chcel vypočuť! Tu môj znak! Mocný nech mi odpovie! A žalobný spis, ktorý spíše odporca,
36 či na ramená si ho nevložím a veniec z neho neuvijem si?
37 Jemu aj počet svojich krokov oznámim a ako šľachtic predstúpim pred neho."
38 Ak by moje polia proti mne kričali a moje brázdy s nimi stenali,
39 ak úrodu ich bez odmeny jedol som, ak som ich majiteľa umoril,
40 nech bodľač vzíde mi namiesto pšenice a burina len miesto jačmeňa! Jóbove slová skončili.
Kniha Jób, 32. kapitola
1 Tí traja mužovia prestali odpovedať Jóbovi lebo bol spravodlivý v ich očiach.
2 Tu však vzkypel hnevom Barachelov syn Elihu, Búzčan z rodu Ram. Vzkypel proti Jóbovi hnevom, že sa prehlásil za nevinného pred Bohom.
3 Aj proti jeho trom priateľom vzkypel hnevom, lebo nenašli, čo by odpovedali, a tak nedali za pravdu Pánovi.
5 Keď však Elihu zbadal, že tí traja mužovia nemajú čo odpovedať, vzkypel hnevom.
7 Myslel som si takto: (Počet) dní nech hovorí, nech to mnohé roky múdrosti hlásajú.
8 Veď to v človekovi Pánov dych je zaiste, dych Všemohúceho, ktorý dáva rozvahu.
9 Nie sú však vždy veľkí, ktorí múdri bývajú, nie vždy, čo je správne, starci pochopia.
10 Preto som povedal: Nože, vypočujte ma, vedomosti svoje aj ja oznámim!
11 Hľa, na vaše reči som ja čakal doteraz, napínal som uši na vaše názory. Zatiaľ, čo ste (takto) slová vhodné hľadali,
12 a obracal na vás svoju pozornosť. Lenže Jóba nikto už viac nepresvedčuje, nikto z vás mu správne neodpovedá.
13 Nevravte si teda: "My našli sme už múdrosť, Pán sám poučil nás, človek veru nie."
14 On vo svojich rečiach na mňa neobracal sa, preto vašou rečou neodpoviem mu.
15 Oni zháčili sa, odpovedať nemohli, ba aj reč im (vhodná) celkom prestala.
16 Ja som preto čakal, keď však nerozprávajú, keď sa zarazili, nechcú odvetiť,
17 chcem dať aj ja za seba už odpoveď, vedomosti svoje taktiež oznámim,
18 pretože som celkom preplnený slovami, duch môjho vnútra tlačí ma takisto.
19 Veď je moje vnútro jak víno bez prieduchu, ako keď mechy nové poroztrháva.
20 Aby som si uľavil, prehovorím teda, otvorím si pery, dám hneď odpoveď.
21 Na nikoho ohľad brať ja veru nebudem, ani pocty vzdávať nechcem nikomu,
22 lebo ozaj neviem pocty vzdávať niekomu; na chvíľku ma strpí ten, čo stvoril ma.
