Hľadaný výraz: 2Mach 4,7-6,31
Druhá kniha Machabejcov, 4. kapitola
7 Po smrti Seleuka prevzal kráľovskú moc Antiochus, zvaný Epifanes. Vtedy bažil po veľkňazstve Jason, Oniášov brat.
8 Pri jednej návšteve u kráľa sľúbil mu tristošesťdesiat talentov striebra a osemdesiat talentov z iného dôchodkového prameňa.
9 Okrem toho sa zaviazal, že poukáže aj ďalších stopäťdesiat, ak dostane od neho plnú moc postaviť telocvičňu a ihrisko pre mládež a udeľovať antiochijské občianske právo jeruzalemským obyvateľom.
10 Kráľ s tým súhlasil. A len čo sa dostal k moci, hneď začal zavádzať u svojich súkmeňovcov grécke mravy.
11 Rušil kráľovské výsady, ktoré Židom vydobil Ján, Eupolemov otec, keď bol vyslaný k Rimanom s poverením získať ich priateľstvo a spojenectvo. Rušil práva občanov a zavádzal nové, protizákonné obyčaje.
12 Svojvoľne vystaval telocvičňu pod samým hradom a navádzal najvznešenejších mladíkov, aby nosili klobúk (so širokou strechou).
13 Tak nastalo akoby vyvrcholenie helenizmu, akýsi rozmach cudzoty pre bezmedznú ohavnosť hriešneho a nekňazského Jasona.
14 Boli aj takí kňazi, ktorí nielenže nevedeli, čo je horlivosť v službách oltára, ale ešte aj pohŕdali chrámom a zanedbávali obety, ba dokonca sa aj ponáhľali, aby sa mohli v telocvični zúčastniť na nemravných cvičeniach vrhaním disku.
15 Otcovské pocty nepokladali už za nič, ale helénske vyznamenania si na výsosť vážili.
16 Preto ich postihlo kruté navštívenie; lebo tí, ktorých spôsob života si horlivo osvojovali a ktorým sa chceli vo všetkom pripodobniť, stali sa nakoniec ich nepriateľmi a škodcami.
17 Nie je také ľahké prehrešovať sa bezbožne proti Božím príkazom; však to budúcnosť ukáže.
18 Keď v Týre usporiadali päťročné zápasy, na ktorých sa zúčastnil aj kráľ,
19 poslal ta ničomný Jason vyslancov ako zástupcov Jeruzalema, ktorí mali antiochijské občianske právo, a priniesli tristo drachiem striebra na obetu na počesť Herkula. Lenže sami doručitelia žiadali, aby sa nepoužili na obetu, bolo by to vraj neslušné, ale
20 Odosielateľ to síce poslal na obetu Herkulovi, ale kvôli doručiteľom sa to obrátilo na výzdobu lodí s tromi radmi vesiel.
21 Keď sa Antiochus dozvedel od Apolonia, syna Menesteovho, ktorého vyslal do Egypta na výročie kraľovania Ptolemea Filometora, že tento bude nepriateľom jeho verejnej činnosti, postaral sa o vlastnú bezpečnosť. Preto sa vybral do Joppe a odtiaľ do Jeruzalema.
22 Jason a mesto mu pripravili okázalé uvítanie, takže vtiahol vo svetle fakieľ a za radostných výkrikov. Odtiaľ sa odobral aj s vojskom do Fenície.
23 Po troch rokoch poslal Jason Menelaa, brata vyššie spomenutého Šimona, aby zaniesol kráľovi peniaze a podal vysvetlenie o naliehavých záležitostiach.
24 Ale on zveleboval kráľa, aby sa mu zalíškal, pričom sa tváril ako veľmož. Tak získal veľkňazstvo pre seba a nadhodil nad Jasona tristo talentov striebra.
25 Keď dostal od kráľa poverovacie listiny, prišiel naspäť; nijako však nebol súci za veľkňaza, lebo bol posadnutý vášňou krutého tyrana a zúrivosťou divej zveri.
26 Tak bol aj sám Jason, ktorý ľstivo vytlačil vlastného brata, odstavený zasa iným a musel zutekať ako nejaký vyhnanec do Amonska.
27 Menelaus síce začal vládnuť, ale vôbec neposielal peniaze, ktoré sľúbil kráľovi, hoci ich Sostrates, veliteľ hradu požadoval.
28 On mal totiž na starosti daňové záležitosti. Preto boli obidvaja predvolaní pred kráľa.
29 Menelaus zanechal ako zástupcu vo veľkňazskom úrade svojho brata Lysimacha, Sostrates zasa Kratesa, vladára na Cypre.
30 Počas týchto udalostí vypuklo povstanie medzi Tarzanmi a Malanmi, pretože boli daní do daru vedľajšej kráľovej žene Antiochide.
31 Preto sa tam kráľ čo najrýchlejšie dostavil, aby urovnal pomery. Ako námestníka zanechal Andronika, jedného z hodnostárov.
32 Menelaus v domnienke, že nadišla pre neho vhodná chvíľa, pokradol z chrámu niektoré zlaté nádoby a daroval ich Andronikovi. Iné zas popredal do Týru a do okolitých miest.
33 Keď Oniáš dostal o tom spoľahlivé správy, prísne ho karhal zo svojho bezpečného miesta v Dafne pri Antiochii, kde sa utiahol.
34 Preto sa dal Menelaus tajne do spojenia s Andronikom a žiadal ho, aby Oniáša odstránil. On sa aj vybral k Oniášovi a aby si získal pri všetkej svojej falošnosti dôveru, pod prísahou mu podal ešte i pravicu. A hoci aj budil podozrenie, predsa sa mu podarilo prehovoriť ho a vylákať ho z útočištného miesta. A hneď ho aj zabil bez akéhokoľvek ostychu pred spravodlivosťou.
36 Keď sa kráľ vrátil z cilicijských miest, Židia hlavného mesta si sťažovali u neho, ale aj Gréci prejavili svoju nevôľu nad nespravodlivým zavraždením Oniáša.
37 Antiochus bol tiež skormútený do hĺbky a plakal od dojatia pre ohľad na čnostný život a statočnosť zosnulého.
38 Nato v ňom skypel hnev a hneď dal strhnúť z Andronika purpur, zvliecť kabátec a kázal ho previesť celým mestom až na miesto, kde sa dopustil zločinu na Oniášovi. Tam dal krvilačníka zabiť, a tak dostal od Pána zaslúžený trest.
39 Keď už Lysimachus na Menelaovu radu pokradol z chrámu a rozpredal po meste mnoho zlatých nádob, takže sa to rozchýrilo aj navonok, ľud sa vzbúril proti Lysimachovi; lenže vtedy už bolo roznesených mnoho zlatých nádob.
40 Proti rozbúreným zástupom, ktoré až prekypovali rozhorčením, vyzbrojil Lysimachus na tritisíc mužov a už siahol k násiliu pod vedením akéhosi Tyrana, pokročilého síce vekom, ale nie menej zvrhlosťou.
41 Ale keď spozorovali, že sa Lysimachus chystá na útok, jedni sa chopili kamenia, iní mocných kyjakov, niektorí zas naporúdzi ležiaceho popola a hádzali na Lysimachových ľudí.
42 Pritom mnohých poranili, niektorých vytĺkli, ale všetkých zahnali na útek; aj samého chrámového lupiča zabili pri pokladnici.
43 Pre tieto výčiny bolo zavedené proti Menelaovi súdne vyšetrovanie.
44 Keď prišiel kráľ do Týru, podali na neho žalobu traja mužovia, vyslaní veľradou.
45 Menelaus bol už skoro usvedčený, ale sľúbil Ptolemeovi, synovi Dorymenesovmu, veľkú sumu peňazí, ak prehovorí kráľa.
46 Ptolemeus na to odviedol kráľa do stĺpovej chodby akoby na osvieženie a tam ho spracoval.
47 Menelaa teda, pôvodcu všetkého zla, oslobodil spod žalôb, ale úbožiakov, ktorí by boli bývali uznaní za nevinných, aj keby boli viedli svoj spor pred Skýtmi, odsúdil na smrť.
48 A nespravodlivý trest bol bezodkladne prevedený na tých, ktorí viedli žalobu za mesto, národ a posvätné náradie.
49 Ešte aj Týrčania sa nad tým pohoršili, a preto im vystrojili okázalý pohreb.
50 Menelaus však zostal pri moci pre chamtivosť mocných. Jeho zloba len vzrastala a stal sa veľkým nepriateľom svojich spoluobčanov.
Druhá kniha Machabejcov, 5. kapitola
1 V tom čase podnikol Antiochus druhú výpravu do Egypta. -
2 Tu sa stalo, že v celom meste skoro štyridsať dní vídali jazdcov, vyzbrojených kopijami a v zlatých rúchach, ako sa preháňajú po oddieloch vo vzduchu.
3 Čaty jazdcov boli zošikované, zvádzali útoky a narážali jedny na druhé. Vrhali štíty a množstvo oštepov, mávali mečom a lietali strely, čo bolo žiarenie zlatej výzbroje a všelijakých pancierov.
4 Preto sa všetci modlili, aby sa ten úkaz stal dobrým znamením.
5 Tu prebehol falošný chýr, že Antiochus je mŕtvy. Jason zohnal nie menej ako tisíc mužov a náhle zaútočil na mesto. Hoci sa aj ľudia zbehli na múr, mesto bolo nakoniec zaujaté. Menelaus utiekol na hrad.
6 Jason sa potom oddal bezohľadnému krviprelievaniu vlastných spoluobčanov. Neuvážil si však, že premoženie súkmeňovcov, ktoré sa mu pošťastilo, je vlastne najväčším nešťastím. Namýšľal si, že získava trofej od nepriateľov, a nie od súkmeňovcov.
7 Ale nedostal sa k moci, ba jeho úkladný útok mal hanebný koniec. Ako tulák musel opäť utekať do Amonska.
8 Na konci svojho zlého života vyšiel až na to, že ho uväznil arabský pohlavár Aretas. Utiekol síce, ale musel prebehovať z mesta do mesta, lebo všetci ho nenávideli ako zradcu zákonov. Bol opovrhnutý ako škodca vlasti a spoluobčanov, až bol vyhnaný do Egypta.
9 Konečne utiekol do Lacedemóna s tým, že tam nájde ochranu. Tak teda ten, čo mnohých vyštval z otčiny, sám zahynul v cudzine.
10 A ten, ktorý dal mnohých poodhadzovať bez pohrebu, sám nemal pohreb, ani sa nedostal do otcovskej hrobky. Nepoľutoval ho však nik.
11 Keď sa kráľ dozvedel o týchto skutočnostiach, nazdával sa, že je v Júdsku povstanie. Preto vytiahol z Egypta so zverskou zúrivosťou a násilne zaujal mesto.
12 Vojakom rozkázal zraziť bezohľadne každého, na koho narazia, ba pozabíjať aj tých, ktorí utečú hore na domy.
13 Tak nastalo vraždenie mladých i starých, ničenie mužov, žien i detí a zabíjanie panien i nemluvniat.
14 Za celé tri dni bolo osemdesiattisíc obetí; štyridsaťtisíc ich bolo povraždených a nie menej predaných do otroctva.
15 Ale tým sa neuspokojil; odvážil sa vkročiť aj do chrámu, najsvätejšieho na celej zemi. A Menelaus, ten zradca zákonov a vlasti, bol mu sprievodcom.
16 Nielenže chytal do svojich poškvrnených rúk posvätné nádoby, ale nehanebne porozhadzoval aj tie veci, ktoré venovali iní králi (a mestá) na ozdobu, slávu a česť miesta.
17 Antiochus nenahliadol pri svojej bezmedznej namyslenosti, že Vševládny sa nakrátko nahneval pre hriechy obyvateľov mesta, že preto bolo toto miesto vystavené takému pohrdnutiu.
18 Keby sa neboli dopustili toľkých hriechov, bol by musel aj tento odstúpiť od svojej bezočivosti hneď pri vstupe po zbičovaní ako kedysi Heliodor, ktorého poslal Seleukus poobzerať si pokladnicu.
19 Pán si však nevyvolil národ pre miesto, ale miesto kvôli ľudu.
20 Preto aj to miesto, ktoré malo neskôr mať účasť na šťastí národa, malo svoj podiel aj na jeho ťažkostiach. A to, ktoré bolo opustené za hnevu Všemohúceho, malo byť opäť povýšené po uzmierení Vševladára vo všetkej svojej sláve.
21 Antiochus teda odniesol z chrámu tisícosemsto talentov a čo najrýchlejšie sa odobral do Antiochie. Vo svojej pýche sa nazdával, že zem urobí splavnou a more zas schodným - v nadutosti svojej mysle.
22 Zanechal úradníkov, aby týrali ľud; v Jeruzaleme to bol Filip, rodom Frýg, ale v spôsoboch bol barbarskejší ako ten, ktorý ho ustanovil.
23 Na Garizime bol zas Andronikus. A taktiež Menelaus, ktorý sa horšie zachoval voči spoluobčanom ako iní.
24 Nanajvýš rozhorčený na židovských občanov vyslal nenávideného vodcu Apolonia s vojskom dvadsiatich dvoch tisícov a rozkázal mu pobiť všetkých v dospelom veku; ženy a mládež mal predať.
25 On aj pritiahol do Jeruzalema, ale tváril sa celkom nevinne. A tak sa správal až do svätého sobotného dňa. Keď však videl, že Židia svätia deň, rozkázal svojim ľuďom, aby sa chopili zbrane.
26 Potom dal pobiť všetkých, ktorí si vyšli pozrieť hru, so zbraňou vnikol do mesta a vyvraždil veľké množstvo ľudu.
27 Júda Machabejec sa stiahol aj s inými deviatimi na púšť a živoril po horách so svojimi na spôsob zveri. Stále sa totiž živili rastlinnou stravou, aby sa uchránili pred poškvrnením.
Druhá kniha Machabejcov, 6. kapitola
1 Čoskoro potom vyslal kráľ istého starca pôvodom z Athén donucovať Židov, aby odpadli od otcovských zákonov a neriadili sa Božími príkazmi.
2 Mal tiež znesvätiť jeruzalemský chrám a pomenovať ho menom Zeusa Olympského; a ten na Garizime mal, vzhľadom na povahu tamojších obyvateľov, nazvať menom Zeusa Pohostinného.
3 To bol príval zloby, priťažký a odporný najmä obyčajnému ľudu.
4 Lebo pohania naplnili chrám výstrednosťami a radovánkami, bavili sa tam so smilnicami a vo svätých nádvoriach sa stýkali so ženami, ba vnášali dovnútra aj neslušné veci
5 a obetný oltár napĺňali neprístojnosťami, ktoré zákony nedovoľovali.
6 Nebolo možné svätiť soboty, zachovávať otcovské sviatky; ba nik sa už nesmel ani priznať, že je Židom.
7 Po krutom donucovaní vláčili ich k obete, ktorá sa konávala každý mesiac na deň kráľových narodenín. Alebo keď bol Dionýzov sviatok, nútili Židov, aby sa zúčastnili na sprievode s brečtanovými vencami.
8 Do susedných gréckych miest tiež došlo nariadenie, a to na popud Ptolemea, aby takisto postupovali proti Židom a donucovali ich obetovať;
9 a takých, ktorí by nechceli prestúpiť na grécke mravy, aby usmrtili. Bolo, pravda, aj vidieť, aká nastala bieda.
10 Tak udali dve ženy, ktoré obrezali svojich synov. Zavesili im nemluvňatá na prsia, verejne ich viedli mestom a potom zhodili z múru.
11 Keď sa zasa iní zhromaždili do najbližších jaskýň, aby tajne svätili sobotu, a udali ich Filipovi, boli upálení, pretože sa vzdali svojej obrany z veľkej úcty pred sviatočným dňom.
12 Prosím však čitateľov, ktorým raz príde do ruky táto kniha, aby sa nepozastavovali nad tými ťažkými navštíveniami; nech si uvážia, že tie tresty nie sú na záhubu, ale na poučenie nášho národa.
13 Veď práve to je dôkazom veľkého dobrodenia, keď sa bezbožníci neponechávajú na svojvôľu, ale ak ich hneď stíhajú tresty!
14 U iných národov zhovievavo čaká Pán s navštívením, až kým sa nenaplní miera ich hriechov,
15 s nami sa však rozhodol zaobchádzať inak, aby sa nemusel na nás pomstiť až potom, keď už došli naše hriechy k vrcholu.
16 Preto nám nikdy neodníma svoje milosrdenstvo, ale poučuje navštívením: svoj ľud však neopúšťa.
17 Toľko na povzbudenie! Ale po tejto skromnej poznámke vráťme sa k rozprávaniu.
18 Istý Eleazar, jeden z popredných zákonníkov, muž hoc aj pokročilého veku, predsa krásneho výzoru tváre, bol nútený jesť bravčové mäso, pričom mu násilne otvárali ústa.
19 Ale on radšej volil slávnu smrť než potupný život a dobrovoľne šiel k mučidlu,
20 keď to už vypľul. Takto postupovať bolo povinnosťou tých, ktorí sa vytrvalo bránili proti tomu, čo nie je dovolené požívať, pri všetkej láske k životu.
21 Tí, čo dozerali nad nezákonnou obetnou hostinou, odviedli muža nabok a vzhľadom na dávnu známosť s ním ho nahovárali, aby si dal priniesť mäso podľa svojej žiadosti, nech si ho sám pripraví a nech naoko je ako z obetného mäsa podľa kráľovho rozkazu,
22 aby sa tým činom vyhol smrti; a že mu pre dávne priateľstvo poskytnú ohľaduplné zaobchádzanie.
23 On však urobil rozhodnutie ozaj hodné svojho veku a dôstojnosti starca, prirodzenej šľachetnosti svojich šedín i krásneho života od mladi, ba viac, v úplnom súlade so svätým, od Boha daným zákonom. Odpovedal rýchlo a povedal, nech ho radšej pošlú do podsvetia!
24 "Lebo" - riekol - "nesluší sa na náš vek pretvarovať sa. Veď mnohí mladíci by sa mohli domnievať, že deväťdesiatročný Eleazar prestúpil na pohanstvo,
25 a tak by sa mohli pomýliť pre moju pretvárku a trošku nestáleho života. Ja však by som si privolal len odpor a hanbu na moju starobu.
26 A keby som nateraz aj unikol ľudským mukám, rukám Všemohúceho neuniknem ani živý, ani mŕtvy.
27 Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby.
28 Mladíkom zase zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony." S týmito slovami išiel hneď, aby ho umučili.
29 Sprevádzali ho tí, ktorí síce krátko predtým boli k nemu milí, ale po jeho slovách sa rozbesnili, lebo si mysleli, že hovoril z blúznivej odvahy.
30 Už pod ranami dokonával, keď si zavzdychal a riekol: "Pán, ktorý má svätú múdrosť, vie, že hoci som mohol vyhnúť smrti, na tele síce znášam kruté muky bičovania, ale v duši rád trpím z bázne pred Bohom."
31 Tak dokonal a zanechal svoju smrť nielen mladíkom ale väčšine národa za vzor veľkodušnosti a ako pamiatku statočnosti.
