Dnes je 11. 08. 2026
Svätej Kláry, panny
Meniny má: Zuzana
Čítanie na dnes (223. deň):
Kaz 1,1-3,22
1 Úvahy Dávidovho syna Kazateľa, kráľa nad Jeruzalemom.
2 Márnosť, len márnosť - hovorí Kazateľ. Márnosť, len márnosť, všetko je iba márnosť.
3 Aký osoh má človek zo všetkej svojej námahy, ktorou sa ustáva, (kým je) pod slnkom?
4 (Jedno) pokolenie prichádza, (iné) pokolenie odchádza. Zem však stojí naveky.
5 Slnko vychádza a slnko zapadá a ženie sa späť na miesto, kde (zasa) vyjde.
6 Veje na juh a obráti sa na sever, v ustavičnom krúžení duje vietor a vietor sa vo svojom kolobehu opätovne vracia.
7 Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje. Kde vyvreli, k tomu miestu tečú rieky späť, aby sa odtiaľ vydali na novú cestu.
8 Všetky bytosti sú podrobené ustávaniu - vyrozprávať to nevládze nik. Oko sa nenasycuje videním, ucho sa nenapĺňa počúvaním.
9 Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.
10 Ak je niečo, o čom by človek povedal: "Pozri toto je niečo nové!", už to bolo v časoch, ktoré boli pred nami.
11 Však na minulosť už niet spomienky a s budúcnosťou to bude tiež len tak. Nebude po nich spomienky u tých, čo budú nasledovať za nimi.
12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme.
13 A svojou mysľou som sa dal na to, že múdro preskúmam a vystopujem všetko, čo sa deje pod nebom. To trápne zamestnanie uložil Boh Adamovým synom, aby sa ním umárali.
14 Videl som všetko, čo sa deje pod slnkom, - ale to všetko je márnosť a honba za vetrom!
15 Krivé sa nedá urobiť rovným a čoho niet, to nemožno počítať.
16 Povedal som si v srdci: "Hľa, vzrástol som a zbohatol v múdrosti, moja myseľ videla mnoho múdrosti a vedomosti."
17 Preto som sa v srdci rozhodol poznávať múdrosť a tiež poznávať, (čo je) bláznovstvo a pochabosť. Ale zistil som, že aj to je iba honba za vetrom.
18 Lebo čím viac je múdrosti, tým väčšmi pribúda aj mrzutosti; a ako si niekto zväčšuje vedomosti, tak si zväčšuje aj bolesť.
1 Povedal som si v srdci: "Hore sa! Mal by som okúsiť slasť a zažiť blaženosť." Lenže aj to je iba márnosť.
2 O smiechu som (musel) povedať: "Bláznovstvo;" a o slasti: "Čo mi pomôže táto (vec)?"
3 Vo svojej mysli som premýšľal (ďalej), či by som si nemal vínom telo potúžiť. Ale moja myseľ ma viedla múdro, i keď som sa chopil pochabosti, aby som uvidel, čo je dobré pre Adamových synov, aby tak prežívali počet dní života pod nebom.
4 Uskutočnil som veľké dielo: postavil som si (skvelé) domy a vysadil som si vinice;
5 zriadil som si záhrady a (ozdobné) sady a vysadil som ich všelijakými ovocnými stromami;
6 vytvoril som jazerá pri vodách, aby som z nich zvlažoval háje, porastené stromovím.
7 Nadobudol som si otrokov a otrokyne, aj domácej čeľade som mal (prehojne). Aj stád rožného dobytka a oviec som mal viac ako všetci moji predchodcovia v Jeruzaleme.
8 Nahromadil som si striebra a zlata, (vzácne) poklady, aké (dodávajú) králi a mestá. Zadovážil som si spevákov a speváčky, doprial som si všemožné pôžitky ľudských synov; množstvo žien.
9 Stal som sa takým mocným, že som prevýšil všetkých, čo boli kedy predo mnou v Jeruzaleme, (najmä) však tým, že pri mne stále zotrvávala múdrosť.
10 Čokoľvek si zažiadali moje oči, neodoprel som im ničoho. Srdce som si neodtiahol od nijakej slasti, doprial som slasti svojej mysli pri všetkých námahách, veď mi to bolo odmenou za všetky moje námahy.
11 Potom som obrátil pozornosť na všetky svoje činy, aké (kedy) prevádzali moje ruky, a tiež na všetky námahy, ktoré som vynaložil pri ich prevádzaní. A hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom, lebo z toho nebolo osohu pod slnkom.
12 Potom som si všímal múdrosť, bláznovstvo a pochabosť, aby som videl, (aký majú význam). Čože si počne ten, kto nastupuje po kráľovi? Zaiste to, čo už kedysi (pred ním) robili.
13 A videl som, že múdrosť je o toľko užitočnejšia oproti pochabosti, o koľko užitočnejšie je svetlo oproti tme.
14 Múdry nosí svoje oči na hlave, kým pochabý sa poneviera potme. Ale dozvedel som sa aj to, že rovnaký osud postihne všetkých.
15 A tak som si v srdci pomyslel: "Ak aj mňa postihne osud pochabého, potom načo som sa tak usiloval byť múdrejší?" A vo svojom srdci som usúdil: "Aj to je len márnosť!"
16 Ani po múdrom neostáva trvalá spomienka, ako jej nebude ani po človekovi pochabom. Lebo keď raz nadídu budúce dni, na všetko sa zabudne. Ako rovnako zomierajú múdry i pochabý!
17 Preto som až znenávidel svoj život: lebo (ako) nejaké zlo dolieha na mňa všetko, čo mám robiť pod slnkom: veď to všetko je iba márnosť a honba za vetrom!
18 A tak som znenávidel aj všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom. "Zanechám ich inému človekovi, čo nastúpi po mne."
19 Ktovie, či bude (mojím dedičom) múdry alebo pochabý muž, ktorý sa stane pánom všetkých mojich námah, pre ktoré som sa ustával a múdro si počínal pod slnkom. Aj v tom je márnosť.
20 A tak som dospel až k tomu, že som nechal svoje srdce zúfať pre všetky svoje námahy, ktorými som sa ustával pod slnkom.
21 Múdrosť, vedomosť a úspech (sprevádzali) námahy (istého) človeka, ale on mal za, podiel určené odovzdať všetko (inému) človekovi, ktorý sa o to nemusel ani namáhať. Aj v tom je márnosť a preveľká krivda.
22 Lebo čože má človek zo všetkej svojej námahy a zo všetkého úsilia svojej mysle, ktorým sa ustával pod slnkom?
23 Veď všetky jeho dni sú (plné) súženia a každé zamestnanie ho dráždi k hnevlivosti, že jeho myseľ nemôže ani v noci spočinúť! Aj to je márnosť - taký (človek).
24 Niet (inej) dobroty pre človeka, ako že sa môže najesť a napiť a dopriať si blaženosti za námahy. Lebo som zistil, že aj to je z Božích rúk.
25 Veď ktože si smie pojedať a oddávať sa pôžitku bez neho?
26 Lebo koho on uzná za dobrého, nadelí mu múdrosti, vedomosti a slasti; ale hriešnikovi dá za úlohu zhromažďovať a hromadiť, aby to podľa Božieho úsudku odovzdal niekomu dobrému. Aj to je márnosť a honba za vetrom.
1 Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.
2 Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.
3 Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.
4 Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.
5 Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.
6 Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.
7 Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.
8 Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.
9 Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?
10 Všímal som si zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali.
11 Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.
12 Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote.
13 Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha.
14 Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.
15 Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.
16 Ďalej som videl pod slnkom: Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.
17 Vtedy som si v srdci pomyslel: "Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh." Lebo on určil čas pre každú vec a pre každý skutok.
18 Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej): "Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša, aby bolo vidno, že sami osebe sú, (tvormi) ako zvieratá."
19 Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá - veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko - človek ničím nevyniká nad zvieratá.
20 Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia.
21 Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?
22 A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho, ako radovať sa zo svojich diel, lebo to je jeho podiel. Veď kto by ho mohol zaviesť tam, kde by videl, čo sa v budúcnosti stane?
1Kor 7,1-16
1 O tom, čo ste písali: Dobre je, keď sa muž nedotýka ženy.
2 Ale vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža.
3 Muž nech plní povinnosť voči manželke a podobne aj manželka voči mužovi.
4 Žena nemá moc nad svojím telom, ale muž; podobne ani muž nemá moc nad svojím telom, ale žena.
5 Neodopierajte si jeden druhému, iba ak na čas so vzájomným súhlasom, aby ste sa mohli venovať modlitbe, a opäť buďte spolu, aby vás satan nepokúšal pre vašu nezdržanlivosť.
6 No toto hovorím ako dovolenie, nie ako príkaz.
7 Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak; druhý inak.
8 Slobodným a vdovám hovorím: Dobre je pre nich, ak zostanú tak, ako ja.
9 Ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva. Lebo je lepšie vstúpiť do manželstva ako horieť.
10 Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža
11 - a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom a muž nech neprepúšťa manželku.
12 Ostatným hovorím ja, nie Pán: Ak má niektorý brat neveriacu ženu a ona chce s ním bývať, nech ju neprepúšťa.
13 A ak má niektorá žena neveriaceho muža a on chce s ňou bývať, nech muža neopúšťa.
14 Lebo neveriaci muž sa posväcuje v žene a neveriaca žena sa posväcuje v bratovi. Inak by boli vaše deti nečisté; ale teraz sú sväté.
15 No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní; veď Boh nás povolal žiť v pokoji.
16 Vari vieš, žena, či zachrániš muža? Alebo vieš, muž, či zachrániš ženu?
Ž 94,12-24
12 Blažený človek, ktorého ty, Pane, vzdelávaš a poúčaš o svojom zákone,
13 aby si mu uľavil v dňoch nešťastných, kým pre hriešnika nevykopú jamu.
14 Lebo Pán neodvrhne svoj ľud a neopustí svoje dedičstvo.
15 Súd sa zasa navráti k spravodlivosti a spravodlivosťou sa budú riadiť všetci statoční.
16 Proti ničomníkom ktože mi pomôže a kto sa ma zastane proti páchateľom zla?
17 Keby mi Pán nebol pomohol, už by som bol býval v ríši mlčania.
18 Ledva poviem: "Noha sa mi potkýna," hneď ma, Pane, podopiera tvoja dobrota.
19 A keď sa v mojom srdci kopia starosti, vzpružuje ma tvoja potecha.
20 Veď či je zlučiteľný s tebou trón bezprávia, čo vysluhuje násilie, a nie zákon?
21 Na život spravodlivého sa vrhajú a odsudzujú krv nevinnú.
22 Mne sa však Pán stal pevnosťou a skalou útočišťa môj Boh.
23 On im odplatí za ich neprávosť a ich vlastnou zlobou ich vyhubí,
24 Vyhubí ich Pán, Boh náš.
