Dnes je 13. 11. 2026
Piatok 32. týždňa v Cezročnom období
Meniny má: Stanislav
Čítanie na dnes (317. deň):
2Mach 13,1-15,40
1 V stoštyridsiatom deviatom roku sa Júdovi ľudia dozvedeli, že Antiochus Eupator vytiahol s veľkým vojskom proti Júdsku
2 a s ním jeho poručník Lyziáš, ríšsky správca. Každý z nich mal grécke vojsko, v ktorom bolo stodesaťtisíc pešiakov, päťtisíctristo jazdcov, dvadsaťdva slonov a tristo vozov, (obrnených) kosákmi.
3 Tiež Menelaus sa k nim pripojil a s nevšednou pretvárkou dorážal na Antiocha, nie však preto, že by bol mal na zreteli záchranu svojej vlasti, ale chcel sa znovu dostať k svojmu úradu.
4 Ale Kráľ kráľov vyvolal Antiochov hnev proti tomuto zločincovi. A keď Lyziáš ukázal na neho ako na pôvodcu všetkého nešťastia, rozkázal ho priviesť do Berey a tam ho dal zabiť podľa miestneho zvyku.
5 Na tom mieste totiž bola veža vysoká päťdesiat lakťov, ktorá bola naplnená popolom. Na nej bol otáčavý prístroj, ktorým sa dalo zo všetkých strán vhodiť hocičo do popola.
6 Tam vydávali na záhubu všetkých chrámových lupičov a ostatných veľkých zločincov.
7 Taká smrť zastihla aj priestupníka zákona, Menelaa; ani len do zeme nemal byť pochovaný.
8 A to sa stalo celkom podľa spravodlivosti. Veď sa dopustil mnohých hriechov proti oltáru, ktorého oheň i popol bol svätý! Preto ho zastihla smrť v popole.
9 Kráľ sa však blížil s divokou zúrivosťou a chystal sa ešte horšie zaobchádzať so Židmi ako jeho otec.
10 Keď sa to Júda dozvedel, vyzval všetkých, aby dňom i nocou vzývali Pána, žeby ako vždy, tak aj teraz pomohol tým,
11 ktorí boli v nebezpečenstve, že prídu o Zákon, vlasť a svätý chrám; a aby nedopustil, žeby sa dostal do područia rúhavých pohanov ľud, ktorý si len pred nedávnom trošku oddýchol.
12 Všetci to robili spoločne a na kolenách prosili milosrdného Pána nepretržite tri dni v slzách a pôstoch. Potom ich Júda povzbudil a vydal rozkaz, aby sa pripravili.
13 Sám sa však po porade so staršími rozhodol, že vytiahne (do boja) a s Pánovou pomocou zvedie rozhodný boj prv, než vtrhne kráľovské vojsko do Júdska a zmocní sa mesta.
14 Celkom sa odovzdal do moci Stvoriteľa sveta a svojich povzbudil, aby statočne bojovali až po smrť za svoje zákony, chrám, mesto, vlasť a zriadenie. Potom sa utáboril s vojskom pri Modeine.
15 Svojim vojakom dal za heslo: "Boh je naše víťazstvo! Potom vybral najudatnejších junákov, v noci prepadol kráľovský stan a pobil v tábore asi dvetisíc mužov. Zabil aj najväčšieho slona spolu s tými, ktorí boli v jeho veži.
16 Nakoniec zachvátil tábor strach a zmätok. Víťazoslávne odtiahli,
17 keď sa práve rozodnievalo. Že sa toho mohli dožiť, vďaka patrí Pánovi za jeho pomoc a ochranu.
18 Kráľ už mal vyskúšanú odvahu Židov, preto sa pokúšal dobyť tie miesta podvodom.
19 Pritiahol k Betsure, židovskej pevnosti, ale bol odrazený; znovu zaútočil a opäť bol odrazený.
20 Posádke totiž posielal Júda zásoby.
21 Ale akýsi Rodokus zo židovského vojska prezrádzal nepriateľom tajomstvá. Preto po ňom pátrali, chytili ho a zabili.
22 Kráľ opäť vyjednával s obyvateľmi Betsury, ponúkol mier a oni pristali. Potom odtiahol.
23 Napadol Júdových ľudí, ale bol premožený. Tu došla správa, že ríšsky správca Filip vyvolal v Antiochii povstanie. To ho znepokojilo. Preto, aby uchlácholil Židov, podroboval sa im (vo všetkom) a prísažne pristával na všetky ich spravodlivé požiadavky. Zmieril sa s nimi a priniesol obetu. Úctivo sa zachoval voči chrámu a blahosklonne voči mestu.
24 Láskavo prijal Machabejca a ustanovil ho za miestodržiteľa (nad územím) od Ptolemaidy až po územie Gerenitov.
25 Potom sa odobral do Ptolemaidy. Ale obyvatelia Ptolemaidy si sťažovali na priateľskú dohodu; rozhorčovali sa totiž nad ustanoveniami, ktoré by boli chceli pozmeniť.
26 Tu vystúpil Lyziáš na rečnište a obhájil dohodu (dôvodmi), ako len mohol. Presvedčoval ich, chlácholil, až si získal ich dôveru. Potom sa odobral do Antiochie. Tak sa odohral kráľov príchod a jeho návrat.
1 Po troch rokoch sa Júdovi prívrženci dozvedeli, že Demetrius, syn Seleukov, pristál v tripolskom prístave so silným vojskom a veľkým loďstvom,
2 zmocnil sa krajiny a dal zabiť Antiocha a jeho poručníka Lyziáša.
3 Akýsi Alkimus, bývalý veľkňaz - ale v časoch nejednoty sa stal vierolomníkom -, po uvážení, že sa nijakým spôsobom nezachráni, ani už nebude mať prístup k svätému oltáru,
4 vybral sa v stopäťdesiatom prvom roku ku kráľovi Demetriovi a priniesol mu okrem obvyklých chrámových olivových ratolestí aj zlatú korunu a palmovú ratolesť. V ten deň bol ešte tichý.
5 Naskytla sa mu však vhodná príležitosť (uskutočniť svoj) hanebný zámer, keď ho Demetrius povolal do poradného zboru, kde sa ho opýtal, aká nálada a zmýšľanie panuje medzi Židmi.
6 Odpovedal: "Tí zo Židov, ktorí sa nazývajú Asidejci a ktorých vodcom je Júda Machabejec, rozduchujú vojnu a vyvolávajú vzbury a nedovoľujú, aby sa ríša dožila pokoja.
7 Preto aj keď som bol olúpený o zdedenú dôstojnosť, to jest o veľkňazstvo, teraz som sem prišiel
8 predovšetkým z úprimnej starostlivosti o záujmy kráľa, ale tiež z ohľadu na svojich spoluobčanov. Veď títo ľudia nie málo ožobráčili celý náš národ svojím nerozumným počínaním!
9 Ráč sa, kráľu, sám presvedčiť o všetkých tých veciach a ujať sa nášho ubiedeného národa podľa svojej láskavosti, ktorá každému vychádza v ústrety.
10 Lebo dokiaľ je Júda nažive, pokoja v ríši nebude."
11 Keď takto hovoril, aj ostatní jeho priatelia, ktorí boli nepriateľsky naladení proti Júdovi, rýchlo huckali Demetria.
12 On hneď zavolal Nikanora, niekdajšieho veliteľa slonov, a ustanovil ho za miestodržiteľa Júdska. Vyslal ho
13 s rozkazmi, aby Júdu odstránil, jeho prívržencov rozohnal a Alkima ustanovil za veľkňaza hlavného chrámu.
14 Pohania, ktorí utiekli z Júdska pred Júdom, hromadne sa pridávali k Nikanorovi. Nazdávali sa, že nešťastie a pohromy Židov budú pre nich samých šťastím.
15 Keď sa dopočuli, že Nikanor prichádza proti nim a že sa pridávajú k nemu pohania, posypali (si hlavy) zemou a prosili toho, ktorý zabezpečil večné trvanie svojmu ľudu a vždy sa zjavne zaujal svojho dedičného podielu.
16 Na rozkaz vojvodcu sa rýchlo odtiaľ vybrali a pri obci Desau sa zrazili s nepriateľmi.
17 Šimon, brat Júdov, zrazil sa s Nikanorom, ale trochu ho zarazilo, keď sa nepriateľ náhle vynoril.
18 Nikanor sa však bál previesť rozhodnutie krviprelievaním, lebo sa dopočul o udatnosti, ktorou vynikali Júdovi spoločníci, a tiež o ich veľkodušnosti v bojoch za vlasť.
19 Preto poslal Posidonia, Teodota a Matatiáša, aby ponúkli a prijali podmienky mieru.
20 Vyjednávanie sa preťahovalo. Potom vojvodca oznámil stav veci svojmu vojsku a dohoda bola schválená jednohlasným rozhodnutím.
21 Ustálili tiež deň, keď sa mali stretnúť medzi štyrmi očami. Od každého vyšiel napred bojový voz a postavili kreslá.
22 Ale Júda si rozostavil do pohotovosti ozbrojencov na vhodných miestach pre prípad, keby nepriatelia nečakane zákerne zaútočili. Rozhovor sa však dial nerušene.
23 Potom sa Nikanor zdržoval v Jeruzaleme a neurobil nič, čo by bolo neprístojné; ba prepustil aj stádovité zástupy vojska, ktoré zhromaždil.
24 Júdu mal ustavične pri sebe a bol úprimne naklonený tomuto mužovi.
25 Povzbudzoval ho, aby sa oženil a založil si rodinu. Oženil sa teda, bol šťastný a tešil sa životu.
26 Keď Alkimus spozoroval ich vzájomnú dôvernosť, vzal odpis dojednaných zmlúv, prišiel s tým k Demetriovi a nahovoril mu, že Nikanor pomýšľa (spáchať) zradu, pretože ustanovil Júdu, úkladného nepriateľa ríše, za jeho nástupcu.
27 Tu sa kráľ rozhneval a podráždený ohováraniami toho vyvrheľa napísal Nikanorovi, že tie zmluvy neschvaľuje a že mu nariaďuje, aby Machabejca ihneď poslal v okovách do Antiochie.
28 Táto správa Nikanora veľmi vzrušila, lebo mu ťažko padlo, že má zrušiť ujednania, keď druhá stránka nepodnikla nič nespravodlivé.
29 Kráľovi však odporovať nemohol, a preto čakal na vhodnú príležitosť, aby previedol rozkaz podvodne.
30 Keď Machabejec pozoroval, že Nikanor sa stáva voči nemu menej vľúdnym a pri ich obvyklom stretnutí sa stáva bezočivejším, porozumel, že táto nevľúdnosť neznamená nič dobré. Preto zobral značný počet svojich ľudí a skryl sa pred Nikanorom.
31 Keď ten spoznal, že ho poriadne previedol, odobral sa k presvätému chrámu, keď práve kňazi prinášali príslušné obety a žiadal ich, aby mu vydali toho muža.
32 Oni však pod prísahou vyhlásili, že nevedia, kde je ten, ktorého hľadá. Nato vystrel pravicu proti chrámu
33 a zaprisahal sa takto: "Ak mi nevydáte Júdu zviazaného, zrovnám tento Boží dom so zemou, zbúram oltár a postavím tu nádherný chrám Dionýzovi!"
34 Po týchto vyhrážkach odišiel. Kňazi však vystreli ruky k nebu, vzývali toho, ktorý vždy bojoval za náš národ, a hovorili takto:
35 "Ty, Pane, si úplne nezávislý na bytostiach a predsa si chcel mať chrám, v ktorom by si prebýval medzi nami.
36 Preto teraz, svätý Pane, pôvodca všetkej svätosti, zachovaj naveky nepoškvrnený tento príbytok, ktorý sme len nedávno mohli očistiť."
37 Tu obžalovali u Nikanora akéhosi Razisa z jeruzalemských starších. Bol to muž veľmi dobrej povesti, ktorý miloval svojich spoluobčanov. Pre jeho láskavosť ho nazývali otcom Židov.
38 On už prv, za čias roztržky, bol obvinený za to, že sa rozhodne pridržiaval židovstva a za židovstvo bol hotový obetovať svoje telo i život.
39 Nikanor zrejme chcel dať najavo svoju nenávisť, ktorú prechovával voči Židom, preto poslal vyše päťsto vojakov, aby ho zatkli.
40 Nazdával sa totiž, že keď ho zatkne, zasadí im ťažký úder.
41 Ale keď sa oddiely chystali zmocniť sa jeho príbytku, už aj vyrazili bránu do dvora a kázali priniesť oheň, aby mohli podpáliť drevo, vrhol sa, uzavretý zo všetkých strán, na meč.
42 Chcel radšej čestne zomrieť, ako sa dostať do rúk zločincov a za svoje šľachetné zmýšľanie nechať sa nedôstojne potupovať.
43 Lenže v rýchlosti a rozčúlenosti nezasiahol sa smrteľne. A zástupy sa predierali dverami. Preto vybehol odvážne na múr a vrhol sa statočne na zástup vojakov.
44 Oni sa rýchle rozostúpili, takže vznikla medzera, a padol doprostred na prázdne miesto.
45 Ale ešte bol pri živote, ba vo vášnivom rozčúlení aj vstal, hoci sa mu krv prúdom liala z bolestných rán. Behom sa predral cez zástupy
46 a vystúpil na akúsi strmú skalu. Hoci skoro celkom vykrvácal, predsa ešte uchopil svoje vnútornosti a hodil ich oboma rukami na zástupy. Pritom vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil. Takto dokonal.
1 Keď sa Nikanor dozvedel, že Júdove oddiely sú v samarijských miestach, zaumienil si, že ich so všetkou istotou napadne v sobotný deň.
2 Niektorí Židia, ktorí boli donútení slúžiť v jeho vojsku, povedali: "Nenič ich tak divo a barbarsky, ale maj v úcte deň, ktorý Vševidiaci oddávna za svätý vyhlásil!"
3 Tu sa ten naničhodník opýtal: "Je na nebi vladár, ktorý prikázal svätiť sobotný deň?"
4 A keď oni odpovedali: "Je to sám živý Pán, vladár na nebi, ktorý prikázal sláviť sobotný deň,"
5 on riekol: "Na zemi som vládcom ja a rozkazujem vziať zbraň a konať kráľovské služby!" Nebol však schopný vykonať svoju bezočivú vôľu.
6 "Vo svojej bujnej namyslenosti si Nikanor umienil, že postaví verejný pamätník svojho víťazstva nad Júdovými oddielmi.
7 Machabejec sa však ustavične s pevnou dôverou spoliehal, že mu Pán príde na pomoc.
8 A povzbudzoval svojich, aby nemali strach pred útokom pohanov, ale aby si pripomínali, koľkú pomoc už dostali z neba, a aby dôverovali, že s pomocou Všemohúceho zvíťazia aj teraz.
9 Tešil ich zo Zákona a prorokov, pripomínal im boje, ktoré už prekonali, a tak im dodal odvahy.
10 Keď ich celkom oduševnil, vydal rozkazy, ale poukázal aj na vierolomnosť pohanov a na to, ako porušovali prísahy.
11 Každého z nich vyzbrojil, nie však ochranným štítom a oštepom, ale povzbudzujúcimi a statočnými slovami. Rozpovedal im aj svoj úplne hodnoverný sen, ktorým všetkých rozradostnil.
12 Mal takéto videnie: Videl Oniáša, niekdajšieho veľkňaza, muža dokonalého a šľachetného, skromného v obcovaní, jemného povahou, dôstojného v reči a od detstva starostlivo cvičeného vo všetkých čnostiach, ako sa s rozpätými rukami modlí za celú židovskú pospolitosť.
13 Potom sa mu ukázal aj iný muž so šedinami, skvelého výzoru a ožiarený obdivuhodne krásnym jasom.
14 Tu sa Oniáš ujal slova a riekol: "Toto je milovník svojich bratov, ktorý sa mnoho modlí za národ a za sväté mesto, Jeremiáš, Boží prorok."
15 Nato vystrel Jeremiáš ruku, aby odovzdal Júdovi zlatý meč. Keď mu ho podával, povedal toto:
16 "Prijmi tento zlatý meč, dar od Boha! Ním porazíš odporcov."
17 Takto povzbudení mimoriadne krásnymi Júdovými slovami, ktoré boli ozaj spôsobilé pobádať k chrabrosti a vzpružiť mysle junákov, rozhodli sa, že sa neutiahnu do (opevneného) tábora, ale že sa rázne pustia do boja a s nasadením všetkých síl prevedú rozhodný boj, pretože ako mesto, tak aj náboženstvo a chrám boli v nebezpečenstve.
18 Lebo o svoje manželky a deti, bratov a príbuzných mali menšiu obavu, a ich najväčší a najprednejší strach patril svätému chrámu.
19 Lež aj tí, čo zostali v meste, prežívali nie menšiu úzkosť a nepokoj pre nastávajúci útok pod šírym nebom.
20 Všetci už očakávali, že nastane rozhodný boj. Nepriatelia už pritiahli, vojsko bolo zošikované do boja, slony boli postavené na vhodné miesto a jazda bola rozostavená po krídlach.
21 Keď Machabejec zbadal príchod vojska, všelijaké druhy zbraní a divokosť zvierat, vystrel ruky k nebu a vzýval divotvorného Pána; bol totiž presvedčený, že víťazstvo sa nezískava zbraňami, ale že (Boh) ho udeľuje tým, ktorých uzná za hodných víťazstva.
22 Keď ho vzýval, modlil sa takto: "Ty, Pane, ktorý si poslal za čias júdskeho kráľa Ezechiáša svojho anjela a pobil zo Sennacheribovho vojska stoosemdesiatpäťtisíc:
23 pošli nám aj teraz, Vládca nebies, dobrého anjela, (aby vzbudil) strach a hrôzu! Svojím mocným ramenom
24 postraš tých, ktorí s rúhaním tiahnu proti tvojmu svätému ľudu!" Týmito slovami ukončil.
25 Nikanorovo vojsko postupovalo za zvuku trúb a bojových piesní.
26 Naproti tomu Júdovi bojovníci zaútočili na nepriateľov so vzývaním (Boha) a s modlitbou.
27 Bojovali síce rukami, ale v srdciach sa modlili k Bohu a porazili nie menej ako tridsaťpäťtisíc (mužov), mocne rozradostnení zjavnou Božou pomocou.
28 Keď už bolo po bitke a s radosťou sa vracali, spozorovali, že Nikanor padol vo svojej plnej výzbroji.
29 Nastal ryk a hrmot a v materinskej reči zvelebovali Pána.
30 Júda, ktorý všade bojoval na prvom mieste telom i dušou za svojich spoluobčanov a od mladosti si verne zachoval svoju oddanosť súkmeňovcom, rozkázal odťať Nikanorovi hlavu a pravicu s ramenom a priniesť do Jeruzalema. -
31 Keď ta prišiel, zvolal svojich súkmeňovcov a postavil kňazov pred oltár. Povolal aj tých, čo boli na hrade.
32 Nato ukázal hlavu zločinca Nikanora a ruku bohorúhača, ktorú naduto vystrel proti svätému domu Všemohúceho.
33 Jazyk zločinného Nikanora dal vyrezať a rozkúskovaný vyhodiť (za pokrm) vtákom a zlosynovu ruku dal povesiť oproti chrámu.
35 Potom dal zavesiť Nikanorovu hlavu na hrad ako zreteľné a každému zjavné znamenie Pánovej pomoci.
36 Všetci sa tiež spoločne uzniesli a rozhodli, že nenechajú neoslávený tento veľavýznamný deň,
37 ale že ho zasvätia trinásteho dňa dvanásteho mesiaca - sýrsky sa nazýva adar -, v deň pred Mardochejovým sviatkom.
38 Takto sa skončili príbehy s Nikanorom. Keďže od tých čias zostalo mesto v moci Židov, tu končím i ja svoje rozprávanie.
39 Ak je ono zostavené pútavo a zručne, tak sa moje želanie splnilo. Ale ak je skromné a priemerné, aj vtedy som urobil, čo bolo v mojich silách.
40 Ako piť len samo víno alebo samu vodu býva odporné, zatiaľ čo víno miešané s vodou je nielen príjemné, ale zvyšuje aj radostnú náladu; takisto aj upravená a usporiadaná rozprava občerstvuje tých, ktorí rozprávanie čítajú. A týmto aj končím.
Hebr 11,17-39
17 S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia
18 a ktorému bolo povedané: "Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo."
19 Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz.
20 S vierou požehnal Izák Jakuba a Ezaua vzhľadom na budúcnosť.
21 S vierou požehnal umierajúci Jakub jednotlivo Jozefových synov a poklonil sa opretý o vrchol svojej palice.
22 S vierou hovoril umierajúci Jozef o odchode synov Izraela a dal pokyny ohľadne svojich kostí.
23 S vierou ukrývali rodičia Mojžiša tri mesiace po jeho narodení, lebo videli, že dieťa je pôvabné, a nebáli sa kráľovho rozkazu.
24 Keď Mojžiš dospel, s vierou odoprel volať sa synom faraónovej dcéry.
25 Volil radšej trpieť s Božím ľudom, než mať chvíľkový pôžitok z hriechu
26 a za väčšie bohatstvo pokladal Kristovo pohanenie ako poklady Egypta; hľadel totiž na odmenu.
27 S vierou opustil Egypt a nezľakol sa kráľovho hnevu; vydržal, akoby videl neviditeľného.
28 S vierou slávil Veľkú noc a kropenie krvou, aby sa zhubca nedotkol prvorodených.
29 S vierou prešli Červeným morom ako po suchej zemi, kým Egypťania, čo sa o to pokúsili, boli pohltení.
30 Pre vieru padli múry Jericha, keď ich obchádzali sedem dní.
31 Pre vieru nezahynula neviestka Rachab s neveriacimi, lebo v pokoji prijala vyzvedačov.
32 A čo mám ešte povedať? Veď by mi nestačil čas, keby som mal rozprávať o Gedeonovi, Barakovi, Samsonovi, Jeftem, Dávidovi, Samuelovi a o prorokoch,
33 ktorí vierou dobývali kráľovstvá, vykonávali spravodlivosť, získali prisľúbenia, levom zapchávali tlamy,
34 uhášali silu ohňa, unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky;
35 ženy dostali svojich mŕtvych vzkriesených. Iní boli mučení, ale neprijali oslobodenie, aby dosiahli lepšie, vzkriesenie.
36 Iní zasa zakúsili výsmech a bičovanie, ba aj okovy a väzenie;
37 kameňovali ich, rozpiľovali ich, umierali pod mečom; túlali sa v ovčích a kozích kožiach, núdzni; utláčaní a sužovaní.
38 Oni, ktorých svet nebol hoden, blúdili po púšti a po horách, po jaskyniach a zemských roklinách.
39 A títo všetci, hoci sa vo viere osvedčili, nedosiahli prisľúbenie,
Ž 124,1-8
1 Dávidova pútnická pieseň. Keby sa nás Pán nebol ujal, nech to povie Izrael,
2 keby sa nás Pán nebol ujal, keď ľudia povstali proti nám,
3 vari by nás živých boli prehltli, keď proti nám blčala ich zúrivosť.
4 Vari by nás bola voda zaliala a riava sa prevalila cez nás.
5 Vari by sa boli prevalili cez nás rozbúrené vody.
6 Nech je velebený Pán, že nás nevydal ich zubom za korisť.
7 Naša duša unikla ako vtáča zo siete poľovníkov. Slučka sa roztrhla a my sme na slobode.
8 Naša pomoc v mene Pánovom, ktorý stvoril nebo i zem.
