Kniha Sirachovcova - kapitola 23
1 Pane, Otče a Vladár môjho života, neprenechaj ma im napospas, nedopusť, aby som nimi klesol.
2 Ktože ustanoví mojej mysli biče a môjmu srdcu (dá) múdru náuku, aby ma nešetrili pre ich viny, aby nebolo viditeľné, keď sa prehrešia,
3 aby sa nerozmohli moje viny, nerozmnožili sa moje priestupky a nerozhojnili moje hriechy, aby som neklesol pred svojimi nepriateľmi a neradoval sa zo mňa môj protivník.
4 Pane, Otče a Bože môjho života, neponechaj ma im napospas!
5 Nedaj nadutosti mojim očiam a vzdiaľ odo mňa všetku žiadostivosť;
6 odstráň odo mňa žiadosti brucha, aby ma nepochytili necudné túžby, a nevydávaj ma nehanebnému a bláznivému zmýšľaniu!
7 Synovia, vypočujte si poučenie o ústach: kto ho zachová, nezahynie pre pery, ani nepríde k pádu pre najhoršie činy.
8 Hriešnika prichytia pri márnivej (reči), pyšní a zlorečiaci tak prichádzajú k pádu.
9 Tvoje ústa nech neprivykajú prísahe, lebo z nej vzišlo mnoho nešťastia.
10 Božie meno nemaj ustavične v ústach a menovanie najsvätejších vecí nezaplietaj (do rečí), lebo neobstojíš pre ne bez viny.
11 Ako totiž dlho nevyšetrovaného otroka neminie sinka, tak ani kto sa ustavične prisahá a uvádza sväté mená, nie je bez hriechu.
12 Kto sa mnoho prisahá, je plný neprávosti, a tak neodstúpi od jeho domu trestajúci úder.
13 Ak zruší (prísahu), jeho previnenie zaľahne na neho: ak by si jej nevšímal, prehrešuje sa dvojnásobne.
14 Kto krivo prisahá, toho nemožno ospravedlniť: lebo jeho dom bude za to plný odvety.
15 Je aj iná reč, ktorá vedie v ústrety smrti, nech sa nenájde v Jakubovom dedičstve!
16 Lebo od nábožných ľudí to má byť všetko vzdialené, aby sa neváľali v bahne hriechov.
17 Na bezuzdné reči si nenavykaj ústa, lebo pri takých (často) padne hriešne slovo.
18 Pamätaj na svojho otca i matku, ak sedíš v spoločnosti veľmožov;
19 aby azda ani Boh nezabudol na teba, dokiaľ si s nimi, takže by si si mohol podľa zvyku nemúdro počínať a utrpel by si hanbu a prial by si si, aby si nebol prišiel na svet, a preklial by si aj deň svojho narodenia.
20 Kto si zvykol slovom zlorečiť, ten sa vo svojom živote nedá poučiť.
21 Dvojaký druh (ľudí) je zamorený hriechom a tretí druh privádza na seba iba hnev a záhubu.
22 Rozpálená duša, ktorá horí ako oheň a neuhasne, kým niečo nezhltne.
23 Potom taký, čo smilní údom svojho tela, neustáva, dokiaľ nedohorí oheň.
24 Smilníkovi je každý pokrm sladký, nepozná únavu, čo aj dôjde na koniec (života).
25 Ktokoľvek sa neuspokojí so svojím lôžkom, opovrhuje svojou dušou, keď si povie: "Ktože ma vidí?
26 Veď ma obkľučujú tmy a ukrývajú múry - takže ma nemôže nik vidieť. Koho sa mám obávať? O moje hriechy nedbá Najvyšší."
27 Taký nechápe, že jeho oko vidí všetko, lebo bázeň tohto človeka nepozná bázeň pred Bohom, iba oči ľudí mu naháňajú strach.
28 Ani na to nemyslí, že Pánove oči svietia omnoho jasnejšie ako samo slnko, sledujú všetky cesty ľudí, aj hlbokú priepasť mora (preniknú) a vnikajú do ľudských sŕdc, až do ich najskrytejších častí.
29 Pán Boh všetko poznal prv, ako stvoril veci: a tak si aj po stvorení všíma všetkého.
30 Niekoho postihne pomsta na uliciach mesta, a keby sa dal na útek ako konské žriebä, dolapia ho, kde sa ani nenazdá.
31 Bude na potupu všetkým, pretože nemal zmysel pre bázeň pred Bohom.
32 A tak (sa stane) aj každej žene, ktorá opustí muža a z cudzoložstva podvrhne dediča;
33 lebo sa spreneverí predovšetkým zákonu Najvyššieho, po druhé sa previní proti svojmu manželovi, po tretie smilní cudzoložne a od cudzieho muža nadobúda synov.
34 Pred zástup ľudu predvedú takú ženu, ale i na jej dietky príde navštívenie (Božie).
35 Jej dietky nezapustia korene do hĺbky a jej haluze nebudú prinášať ovocie.
36 Zanechá po sebe prekliatu pamiatku, lebo jej hanbu nikdy zotrieť nemožno.
37 Všetci po nej pozostalí poznávajú, že nič lepšieho niet nad bázeň pred Bohom a nič sladšieho, ako si všímať Pánove príkazy.
38 Veľká sláva je z toho: ísť za Pánom; lebo možno za to nadobudnúť dlhý vek.
