Kniha proroka Izaiáša - kapitola 17
1 Výrok nad Damaskom: "Hľa, Damask prestane byť mestom, bude iba hŕbou zrúcanín.
2 Opustené budú mestá Aroeru, budú patriť stádam, tam budú ležať a nik ich neodstraší.
3 Zhynie bašta Efraimu a kráľovstvo Damasku, so zvyškami Aramu bude ako so slávou synov Izraela" - hovorí Pán zástupov.
4 V ten deň zdrobnie Jakubova sláva a tučnosť jeho tela schradne.
5 A obíde, ako keď žnec zachytáva steblá a jeho rameno obžína klasy v údolí Refaim.
6 Zostanú z neho paberky, ako keď ráňajú olivy, dve-tri bobuľky na samom vrcholci, štyri-päť na konárikoch stromu" - hovorí Pán, Boh Izraela.
7 "V ten deň vzhliadne človek na svojho Tvorcu a jeho oči pozrú na Svätého Izraelovho.
8 Nebude hľadieť na oltáre, na dielo svojich rúk, a nebude pozerať na to, čo vytvorili jeho prsty, na ašery a slnečné stĺpy.
9 V ten deň budú jeho opevnené mestá ako zboreniská Hevejcov a Amorejčanov, ktoré opustili pred synmi Izraela, a bude pustatinou.
10 Veď si zabudol na Boha, svoju spásu, a na svoju pevnú Skalu si si nespomenul, preto len saď rozkošné sady a cudzím viničom ich vysádzaj!
11 V deň, keď zasadíš, ohraď a do rána priveď svoje semeno k rozkvetu: unikne žatva v deň choroby a nezhojiteľnej bolesti."
12 Beda, hukot mnohých národov, hučia ako hukot morí! Burácanie národov, burácajú ako burácanie ohromných vôd.
13 Zástupy burácajú ako burácanie mnohých vôd, ale zahriakne ich a ujdú ďaleko; budú hnané ako pleva vetrom a ako krútňava povíchricou.
14 Za večera, hľa, zdesenie, pred ránom ho už niet! To je údel tých, čo nás olupujú, a osud tých, čo nás vykorisťujú.
