Kniha Kazateľ - kapitola 7
1 Lepšia je dobrá povesť než (voňavý) olej. Lepší je deň smrti ako deň narodenia.
2 Lepšie je ísť do smútočného domu ako do domu, kde hodujú. Lebo v tom (prvom) je koniec pre každého človeka a každý, kým žije, pripustí si to k srdcu.
3 Lepšia je mrzutosť na tvári než smiech: lebo aj pri nevľúdnej tvári srdce môže byť blažené.
4 Srdce múdrych ide radšej do smútočného domu, kým srdce pochabých tiahne do domu veselosti.
5 Lepšie je vypočuť pokarhanie od múdreho, ako by mal niekto počúvať chválospevy od pochabých.
6 Lebo ako práska tŕnie pod kotlom, tak vyznieva aj smiech pochábľa. Aj to je len márnosť.
7 Lebo útlak môže ohlúpiť aj múdreho, ako úplatok nakazí srdce (sudcu).
8 Lepšie je končiť niečo ako začínať, lepšia je trpezlivá ako povýšenecká myseľ.
9 Neprenáhli sa svojím duchom, aby si sa zlostil, lebo mrzutosť prebýva v hrudi pochabých.
10 Nepýtaj sa: "Ako to, že predošlé dni boli lepšie ako terajšie?" Lebo to by si sa nepýtal z múdrosti.
11 Lepšia je múdrosť spolu s dedičstvom, to je výhoda pre tých, čo vidia slnko.
12 Lebo byť v tieni múdrosti je byť aj v tieni peňazí. Osoh z poznania múdrosti je taký, že zachováva jej majiteľa pri živote.
13 Všímaj si Božie dielo! Ktože by mohol urobiť rovným, čo on raz skrivil?
14 V deň blaženosti buď blažený, v deň nešťastia si všimni: tak prvý, ako aj druhý (deň) urobil Boh, aby človek nemohol objaviť ani najmenšie zo svojej budúcnosti.
15 Všetko toto som pozoroval v dňoch svojej márnosti: stáva sa, že spravodlivý hynie aj pri (všetkej) svojej spravodlivosti; a stáva sa, že hriešnik dlho žije aj popri svojej hriešnosti.
16 Nerob sa nadmieru spravodlivým, ani si nepočínaj, akoby si bol veľmi múdry. Veď prečo by si sa mal dožiť sklamania?
17 Nepočínaj si príliš zlostne, ani sa nezachovaj až veľmi pochabo! Veď prečo by si mal zomrieť nie na svoj čas?
18 Dobre je, keď sa budeš pevne držať prvého, ale ani od druhého neodťahuj ruku! Lebo kto sa bojí Boha, má úspech vo všetkom.
19 Múdrosť dáva múdremu väčšiu silu, než akú majú desiati vladári v meste.
20 Lebo niet na svete človeka, ktorý by bol taký spravodlivý, že by konal iba dobré a nedopustil by sa hriechu.
21 Nepripúšťaj si k srdcu všetky reči, ktoré sa hovoria, aby si nemusel počuť svojho sluhu, ako ťa potupuje.
22 Lebo v mnohých prípadoch si aj tvoje srdce uvedomuje, že si aj ty potupne hovoril o iných.
23 Toto všetko som skúmal v múdrosti. Povedal som si: "Rád by som bol múdry!" - a ona sa odo mňa vzdialila.
24 Ďaleké je všetko, čo už bolo, a také hlboké, až prehlboké je to ..., kto to odhalí?
25 Všetko som v duchu prezrel, aby som spoznával, skúmal a hľadal múdrosť a zmysel (všetkého) - aby som poznal, že bezbožnosť je pochabosť a nerozumnosť bláznovstvo.
26 A tu som našiel od smrti trpkejšiu vec: ženu, ktorá je ako sieť, jej srdce ako osídlo a jej ruky sú ako putá. Iba ten, kto je milý Bohu, vie pred ňou uniknúť, ale hriešnik padne (celkom) do jej zajatia.
27 Hľa, toto som objavil, povedal Kazateľ, jedno i druhé, aby som našiel zmysel,
28 ktorý ešte vždy hľadá moja duša, a nenašiel som ho: Našiel som jedného človeka z tisícich, ale ženu som z nich zo všetkých nenašiel!
29 Hľa, iba toto som objavil: Že Boh stvoril človeka priameho, ale oni vyhľadávajú premnohé úlisnosti.
