Exodus 9
1 Potom Pán povedal Mojžišovi: "Choď k faraónovi a povedz mu: "Toto hovorí Pán, Boh Hebrejov: Prepusť môj ľud, aby mi slúžil!"
2 Lebo ak odoprieš prepustiť ho a budeš ho zdržiavať,
3 Pánova ruka bude na tvojom dobytku na poli, na koňoch, osloch, ťavách, býkoch a ovciach ako hrozná nákaza.
4 Pán však urobí rozdiel medzi izraelským a egyptským dobytkom a z toho, čo patrí Izraelitom, nezahynie ani kus.
5 Pán označil aj čas, keď povedal: "Zajtra to Pán urobí v krajine."
6 A Pán to nasledujúci deň urobil: pohynul všetok egyptský dobytok, kým z izraelského dobytka nezahynul ani jeden kus.
7 Faraón si to dal zistiť, a naozaj z izraelského dobytka nezahynul ani jeden kus. Srdce faraóna však ostalo tvrdé a neprepustil ľud.
8 Nato Pán prikázal Mojžišovi a Áronovi: "Naberte si plné hrste sadzí z pece! Mojžiš nech to potom rozsype pred očami faraóna proti nebu.
9 Ony sa rozšíria ako jemný prach po celej egyptskej krajine a spôsobia na ľuďoch a na dobytku vredy a zdurené pľuzgiere po celej egyptskej krajine."
10 I vzali sadze z pece a predstavili sa pred faraóna a Mojžiš ich rozsypal proti nebu. Tu vznikli na ľuďoch a na dobytku zdurené pľuzgiere, ktoré sa potom rozšírili.
11 Zaklínači sa však nemohli dostaviť pred Mojžiša pre vredy, lebo vredy boli na nich ako na všetkých Egypťanoch.
12 Ale Pán zatvrdil faraónovo srdce a on ich nepočúval, ako Pán predpovedal Mojžišovi.
13 Potom Pán prikázal Mojžišovi: "Ráno vstaň, predstúp pred faraóna a povedz mu: "Toto hovorí Pán, Boh Hebrejov: Prepusť môj ľud, aby mi slúžil.
14 Lebo tentoraz zošlem všetky svoje rany na teba i na tvojich služobníkov a na tvoj dobytok, aby si poznal, že na celej zemi nie je nik taký, ako som ja.
15 Už teraz som mohol vystrieť ruku a teba i tvoj ľud udrieť morom tak, že by si bol vyhubený zo zeme.
16 No náročky som ťa nechal nažive, aby som ti ukázal svoju moc a aby sa tak sláva môjho mena rozšírila o celej zemi.
17 Ak budeš aj naďalej zdržiavať môj ľud a neprepustíš ho,
18 zajtra o tejto hodine zošlem veľký ľadovec, aký ešte v Egypte nebol odvtedy, čo trvá, až podnes.
19 A teraz sa rýchlo postaraj o svoj dobytok a o všetko, čo máš na poli! Lebo všetko, ľudia, dobytok, čo bude na poli a nebude utiahnuté pod strechu zahynie, keď sa na nich spustí ľadovec."
20 Ktorí sa z faraónových služobníkov báli Pánovej hrozby, tí zaviedli svoju čeľaď a svoj dobytok pod strechu.
21 Kto však nedbal na Pánovu hrozbu, nechal svoju čeľaď a svoj dobytok na poli.
22 Vtedy Pán povedal Mojžišovi: "Vystri ruku oproti nebu, nech sa spustí ľadovec na celú egyptskú krajinu, na ľudí i na dobytok a na všetko poľné rastlinstvo v egyptskej krajine!"
23 Mojžiš vystrel svoju palicu oproti nebu a Pán zoslal hrmenie a ľadovec. Blesky dopadali na zem a Pán dával ľadovcu padať na egyptskú krajinu.
24 Počas ľadovca sa hrozne blýskalo a ľadovec bol taký veľký, aký ešte nebol v celej egyptskej krajine, odkedy vznikol národ.
25 A ľadovec zbil po celej egyptskej krajine všetko, čo bolo na poli, od ľudí až po dobytok; aj všetko poľné rastlinstvo zničil ľadovec a polámal všetky stromy, čo boli na poli.
26 Iba v Gesene, kde bývali Izraeliti, nebolo nijakého ľadovca.
27 Tu si dal faraón zavolať Mojžiša a Árona a povedal im: "Tentoraz som zhrešil! Pán je spravodlivý, ja však a môj ľud sme hriešni.
28 Oroduj u Pána. Veď primnoho je už toho hrozného hrmenia a ľadovca. Ja vás prepustím, nemusíte tu zostať!"
29 A Mojžiš mu odvetil: "Len čo vyjdem z mesta, roztiahnem ruky k Pánovi a hrmenie prestane a ľadovec nebude viac padať, aby si vedel, že zem je Pánova.
30 Ale ty a tvoji služobníci, ja viem, že sa ešte nebojíte Pána, Boha."
31 Ľan a jačmeň boli zbité, lebo jačmeň bol už v klasoch a ľan bol v kvete
32 pšenica a tenkeľ zbité neboli, lebo sú neskoršie.
33 A Mojžiš odišiel od faraóna za mesto a rozopäl ruky k Pánovi. Tu prestalo hrmenie i ľadovec a nelial sa ani dážď na zem.
34 Keď však faraón videl, že dážď, ľadovec a hrmenie prestalo, pokračoval vo svojom hriechu a zatvrdil si srdce on i jeho služobníci;
35 faraónove srdce sa zatvrdilo a neprepustil Izraelitov, ako predpovedal Pán prostredníctvom Mojžiša.
Levitikus 7
1 Toto sú ustanovenia o obete za podlžnosť: Je presvätá.
2 Aj obeta za podlžnosť sa bude zabíjať na mieste, kde sa zabíjajú celostné žertvy. Jej krv sa vyleje okolo oltára.
3 Obetovať sa bude všetok jej loj: mastný chvost, loj, ktorý pokrýva vnútornosti,
4 obe obličky s lojom, ktorý je na nich i na slabinách, a lojovú vrstvu spod pečene; od obličiek ho však oddelí.
5 A kňaz to spáli na oltári ako zápalnú obetu pre Pána. To je obeta za podlžnosť.
6 Môžu z nej jesť všetci muži z kňazstva a bude sa jesť na svätom mieste, lebo je presvätá.
7 Pre obetu za hriech a obetu za spreneveru platí ten istý zákon. Bude patriť kňazovi, ktorý vykoná zmierny obrad.
8 Kňazovi, ktorý podáva za niekoho celostnú žertvu, patrí koža z celostnej žertvy, ktorú podáva.
9 Aj každá potravinová obeta, ktorá sa piekla v peci alebo na ohni a bola pripravená na platni, patrí kňazovi, ktorý ju obetoval.
10 Každá potravinová obeta, ktorá bola zaprávaná olejom alebo suchá, patrí všetkým Áronovým synom, ako jednému tak aj druhému.
11 Toto je ustanovenie o pokojných obetách, ktoré sa prinášajú Pánovi:
12 Ak ju niekto prinesie na poďakovanie, k ďakovnej obete prinesie nekvasené, na oleji zapravené oblátky, nekvasené, olejom natreté pagáče a jemnú, s olejom zmiešanú na pečenie pripravenú múku.
13 S pečivom z nekvaseného cesta prinesie svoj obetný dar, obetné zviera, svoju ďakovnú obetu.
14 A z každého obetného daru prinesie Pánovi čiastku ako pozdvihovanú obetu; tá bude patriť kňazovi, ktorý vylieva krv pokojnej obety.
15 Mäso jeho ďakovnej pokojnej obety sa zje v deň obetovania, nič sa z neho nenechá do druhého dňa.
16 Ak sa obetný dar prinesie pre sľub alebo z dobrej vôle, nech sa mäso zje v ten istý deň, keď bola prinesená obeta, možno však z nej jesť aj na druhý deň.
17 Čo by však z mäsa žertvy ostalo na tretí deň, to sa musí celkom spáliť.
18 Ak by niekto jedol z mäsa svojej pokojnej obety aj na tretí deň, nebude sa to páčiť Pánovi a tomu, kto ju obetoval, obeta sa neuzná, ba bude sa považovať za ohavnosť, a kto z nej bude jesť, uvalí na seba previnenie.
19 Ani mäso, ktoré prišlo do styku s čímkoľvek nečistým, nesmie sa jesť, musí sa celé spáliť. A čo sa týka mäsa, každý, kto je čistý, môže jesť mäso.
20 Osoba, ktorá by jedla mäso z Pánových pokojných obiet, kým je postihnutá nečistotou, nech je taká osoba vyhubená zo svojho ľudu.
21 Keby sa niekto dotkol niečoho nečistého, či je to nečistý človek alebo nečisté zviera alebo nečistý plaz, a predsa by jedol z mäsa pokojnej Pánovej obety, takáto osoba nech je vyhubená zo svojho ľudu."
22 Pán hovoril Mojžišovi:
23 "Povedz Izraelitom: Nesmiete jesť nijaký loj ani z hovädzieho dobytka, ani z ovce, ani z kozy.
24 Loj uhynutého alebo roztrhaného zvieraťa môžete použiť na ľubovoľné ciele, nikdy však z neho nesmiete jesť.
25 Lebo každý, kto z vás bude jesť loj zvieraťa, ktoré sa môže obetovať Pánovi na zápalnú obetu, bude vyhubený zo svojho ľudu.
26 V nijakom svojom bydlisku nesmiete jesť nijakú krv, ani z vtáka, ani zo štvornohých zvierat.
27 Každý, kto by jedol nejakú krv, bude vyhubený zo svojho národa."
28 Pán hovoril Mojžišovi:
29 "Povedz Izraelitom: Kto prinesie pokojnú obetu Pánovi, bude obetovať zo svojej pokojnej žertvy príslušnú časť Pánovi.
30 Vlastnými rukami prinesie loj a prsia zápalnej obety, ktorá patrí Pánovi. Prsia prinesie na to, aby sa to podávalo na podávaciu obetu pred Pánom.
31 Loj spáli kňaz na oltári, prsia patria Áronovi a jeho synom.
32 Aj pravú lopatku z vašich pokojných obiet dáte kňazovi ako podávaciu obetu.
33 Pravá lopatka patrí tomu, kto z Áronových synov obetuje loj a krv pokojnej obety,
34 lebo pozdvihované prsia a lopatku si vezmem od Izraelitov z ich pokojných žertiev a dám ich kňazovi Áronovi a jeho synom ako ustavičnú náležitosť zo strany Izraelitov.
35 To je podiel Árona a jeho synov na Pánovej zápalnej obete od toho dňa, keď sa im dovolil priblížiť, aby slúžili Pánovi ako kňazi.
36 Určil im ho Pán - aby ho od Izraelitov dostávali - v deň, keď ich pomazal. To je večné ustanovenie pre všetky pokolenia."
37 Toto sú ustanovenia o celostných žertvách, o potravinových obetách, o obetách za hriech a obetách podlžnosti, o obetách posvätenia a pokojných žertvách,
38 ktoré Pán Mojžišovi prikázal na vrchu Sinaj, keď Izraelitom na púšti nariadil prinášať obetné dary Pánovi.
Žalm 49
1 Zbormajstrovi. Žalm Koreho synov.
2 Čujte to, všetky národy, počúvajte, všetci obyvatelia zeme;
3 vy všetci, prostí aj vznešení, všetci vospolok, bohatí aj chudobní.
4 Moje ústa hovoria múdrosť a moje srdce uvažuje o tom, čo je rozumné.
5 K prísloviam ucho nakláňam, pri zvukoch lýry vysvetlím svoju záhadu.
6 Prečo by som sa mal strachovať v dňoch nešťastných, keď ma obkľučuje zloba tých, čo mi chcú nohy podraziť?
7 Pred tými, čo sa spoliehajú na svoju silu a chvastajú sa nadmerným bohatstvom?
8 Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba.
9 Cena za vykúpenie života je príliš vysoká; nikdy nebude stačiť,
10 aby človek žil naveky a zánik neuzrel.
11 Veď vidí, že umierajú aj mudrci, rovnako hynie blázon i hlupák a cudzím nechávajú svoje bohatstvo.
12 Hroby im budú večnými domami, príbytkami z pokolenia na pokolenie, aj keď krajiny pomenovali podľa svojich mien.
13 Veď človek, aj keď má meno, nebude tu trvalo; je ako lichva, čo hynie; v tom je jej podobný.
14 Taký je osud tých, čo sa spoliehajú na seba, a koniec tých, čo sa vo vlastných slovách kochajú.
15 Ako ovce sa ženú do priepasti a smrť je ich pastierom. Padajú strmhlav do hrobu, ich zjav sa pominie: podsvetie im bude príbytkom.
16 No moju dušu Boh vykúpi, z moci podsvetia ma iste vezme k sebe.
17 Netráp sa, ak niekto bohatne a ak sa poklad jeho domu zväčšuje.
18 Lebo keď zomrie, nič si nevezme so sebou, jeho poklad s ním nepôjde.
19 Aj keď si blahoželal za živa: "Budú ťa chváliť, že si si dobre počínal,"
20 predsa k pokoleniu svojich otcov musí zostúpiť a tí už nikdy svetlo neuzrú.
21 A keby človek mal čo akú hodnosť, a toto by si nevšímal, je ako lichva, čo hynie; v tom je jej podobný.
