2. Machabejcov 14

---

¹ Po troch rokoch sa Júdovi prívrženci dozvedeli, že Demetrius, syn Seleukov, pristál v tripolskom prístave so silným vojskom a veľkým loďstvom,

² zmocnil sa krajiny a dal zabiť Antiocha a jeho poručníka Lyziáša.

³ Akýsi Alkimus, bývalý veľkňaz - ale v časoch nejednoty sa stal vierolomníkom -, po uvážení, že sa nijakým spôsobom nezachráni, ani už nebude mať prístup k svätému oltáru,

⁴ vybral sa v stopäťdesiatom prvom roku ku kráľovi Demetriovi a priniesol mu okrem obvyklých chrámových olivových ratolestí aj zlatú korunu a palmovú ratolesť. V ten deň bol ešte tichý.

⁵ Naskytla sa mu však vhodná príležitosť (uskutočniť svoj) hanebný zámer, keď ho Demetrius povolal do poradného zboru, kde sa ho opýtal, aká nálada a zmýšľanie panuje medzi Židmi.

⁶ Odpovedal: "Tí zo Židov, ktorí sa nazývajú Asidejci a ktorých vodcom je Júda Machabejec, rozduchujú vojnu a vyvolávajú vzbury a nedovoľujú, aby sa ríša dožila pokoja.

⁷ Preto aj keď som bol olúpený o zdedenú dôstojnosť, to jest o veľkňazstvo, teraz som sem prišiel

⁸ predovšetkým z úprimnej starostlivosti o záujmy kráľa, ale tiež z ohľadu na svojich spoluobčanov. Veď títo ľudia nie málo ožobráčili celý náš národ svojím nerozumným počínaním!

⁹ Ráč sa, kráľu, sám presvedčiť o všetkých tých veciach a ujať sa nášho ubiedeného národa podľa svojej láskavosti, ktorá každému vychádza v ústrety.

¹⁰ Lebo dokiaľ je Júda nažive, pokoja v ríši nebude."

¹¹ Keď takto hovoril, aj ostatní jeho priatelia, ktorí boli nepriateľsky naladení proti Júdovi, rýchlo huckali Demetria.

¹² On hneď zavolal Nikanora, niekdajšieho veliteľa slonov, a ustanovil ho za miestodržiteľa Júdska. Vyslal ho

¹³ s rozkazmi, aby Júdu odstránil, jeho prívržencov rozohnal a Alkima ustanovil za veľkňaza hlavného chrámu.

¹⁴ Pohania, ktorí utiekli z Júdska pred Júdom, hromadne sa pridávali k Nikanorovi. Nazdávali sa, že nešťastie a pohromy Židov budú pre nich samých šťastím.

¹⁵ Keď sa dopočuli, že Nikanor prichádza proti nim a že sa pridávajú k nemu pohania, posypali (si hlavy) zemou a prosili toho, ktorý zabezpečil večné trvanie svojmu ľudu a vždy sa zjavne zaujal svojho dedičného podielu.

¹⁶ Na rozkaz vojvodcu sa rýchlo odtiaľ vybrali a pri obci Desau sa zrazili s nepriateľmi.

¹⁷ Šimon, brat Júdov, zrazil sa s Nikanorom, ale trochu ho zarazilo, keď sa nepriateľ náhle vynoril.

¹⁸ Nikanor sa však bál previesť rozhodnutie krviprelievaním, lebo sa dopočul o udatnosti, ktorou vynikali Júdovi spoločníci, a tiež o ich veľkodušnosti v bojoch za vlasť.

¹⁹ Preto poslal Posidonia, Teodota a Matatiáša, aby ponúkli a prijali podmienky mieru.

²⁰ Vyjednávanie sa preťahovalo. Potom vojvodca oznámil stav veci svojmu vojsku a dohoda bola schválená jednohlasným rozhodnutím.

²¹ Ustálili tiež deň, keď sa mali stretnúť medzi štyrmi očami. Od každého vyšiel napred bojový voz a postavili kreslá.

²² Ale Júda si rozostavil do pohotovosti ozbrojencov na vhodných miestach pre prípad, keby nepriatelia nečakane zákerne zaútočili. Rozhovor sa však dial nerušene.

²³ Potom sa Nikanor zdržoval v Jeruzaleme a neurobil nič, čo by bolo neprístojné; ba prepustil aj stádovité zástupy vojska, ktoré zhromaždil.

²⁴ Júdu mal ustavične pri sebe a bol úprimne naklonený tomuto mužovi.

²⁵ Povzbudzoval ho, aby sa oženil a založil si rodinu. Oženil sa teda, bol šťastný a tešil sa životu.

²⁶ Keď Alkimus spozoroval ich vzájomnú dôvernosť, vzal odpis dojednaných zmlúv, prišiel s tým k Demetriovi a nahovoril mu, že Nikanor pomýšľa (spáchať) zradu, pretože ustanovil Júdu, úkladného nepriateľa ríše, za jeho nástupcu.

²⁷ Tu sa kráľ rozhneval a podráždený ohováraniami toho vyvrheľa napísal Nikanorovi, že tie zmluvy neschvaľuje a že mu nariaďuje, aby Machabejca ihneď poslal v okovách do Antiochie.

²⁸ Táto správa Nikanora veľmi vzrušila, lebo mu ťažko padlo, že má zrušiť ujednania, keď druhá stránka nepodnikla nič nespravodlivé.

²⁹ Kráľovi však odporovať nemohol, a preto čakal na vhodnú príležitosť, aby previedol rozkaz podvodne.

³⁰ Keď Machabejec pozoroval, že Nikanor sa stáva voči nemu menej vľúdnym a pri ich obvyklom stretnutí sa stáva bezočivejším, porozumel, že táto nevľúdnosť neznamená nič dobré. Preto zobral značný počet svojich ľudí a skryl sa pred Nikanorom.

³¹ Keď ten spoznal, že ho poriadne previedol, odobral sa k presvätému chrámu, keď práve kňazi prinášali príslušné obety a žiadal ich, aby mu vydali toho muža.

³² Oni však pod prísahou vyhlásili, že nevedia, kde je ten, ktorého hľadá. Nato vystrel pravicu proti chrámu

³³ a zaprisahal sa takto: "Ak mi nevydáte Júdu zviazaného, zrovnám tento Boží dom so zemou, zbúram oltár a postavím tu nádherný chrám Dionýzovi!"

³⁴ Po týchto vyhrážkach odišiel. Kňazi však vystreli ruky k nebu, vzývali toho, ktorý vždy bojoval za náš národ, a hovorili takto:

³⁵ "Ty, Pane, si úplne nezávislý na bytostiach a predsa si chcel mať chrám, v ktorom by si prebýval medzi nami.

³⁶ Preto teraz, svätý Pane, pôvodca všetkej svätosti, zachovaj naveky nepoškvrnený tento príbytok, ktorý sme len nedávno mohli očistiť."

³⁷ Tu obžalovali u Nikanora akéhosi Razisa z jeruzalemských starších. Bol to muž veľmi dobrej povesti, ktorý miloval svojich spoluobčanov. Pre jeho láskavosť ho nazývali otcom Židov.

³⁸ On už prv, za čias roztržky, bol obvinený za to, že sa rozhodne pridržiaval židovstva a za židovstvo bol hotový obetovať svoje telo i život.

³⁹ Nikanor zrejme chcel dať najavo svoju nenávisť, ktorú prechovával voči Židom, preto poslal vyše päťsto vojakov, aby ho zatkli.

⁴⁰ Nazdával sa totiž, že keď ho zatkne, zasadí im ťažký úder.

⁴¹ Ale keď sa oddiely chystali zmocniť sa jeho príbytku, už aj vyrazili bránu do dvora a kázali priniesť oheň, aby mohli podpáliť drevo, vrhol sa, uzavretý zo všetkých strán, na meč.

⁴² Chcel radšej čestne zomrieť, ako sa dostať do rúk zločincov a za svoje šľachetné zmýšľanie nechať sa nedôstojne potupovať.

⁴³ Lenže v rýchlosti a rozčúlenosti nezasiahol sa smrteľne. A zástupy sa predierali dverami. Preto vybehol odvážne na múr a vrhol sa statočne na zástup vojakov.

⁴⁴ Oni sa rýchle rozostúpili, takže vznikla medzera, a padol doprostred na prázdne miesto.

⁴⁵ Ale ešte bol pri živote, ba vo vášnivom rozčúlení aj vstal, hoci sa mu krv prúdom liala z bolestných rán. Behom sa predral cez zástupy

⁴⁶ a vystúpil na akúsi strmú skalu. Hoci skoro celkom vykrvácal, predsa ešte uchopil svoje vnútornosti a hodil ich oboma rukami na zástupy. Pritom vzýval Panovníka života i ducha, aby mu ich vrátil. Takto dokonal.

Múdrosti 17 – 18

---

¹ Lebo veľké sú a nevyspytateľné tvoje súdy. Preto poblúdili duše neukáznené.

² Pohanom totiž, čo sa domnievali, že svätý ľud môžu držať v porobe, bolo treba ležať obklopeným tmou a poviazaným dlhou nocou, uväzneným pod svojimi strechami a vylúčeným z večnej prozreteľnosti.

³ Kým sa totiž nazdávali, že sú so svojimi skrytými hriechmi schovaní pod tmavým závojom zabudnutia, boli rozohnaní, predesení hrozne, príšerami strašení.

⁴ Ani najtajnejší kútik, v ktorom boli skrytí, neochraňoval ich od strachu, lebo ich obkľučovali zvuky desivé. Aj temné postavy zjavovali sa im so zachmúrenými tvárami.

⁵ Nijaká moc ohňa im nemohla dať svetlo, ani bleskotné hviezd plamene nevedeli osvetliť tú hroznú noc.

⁶ Svietil im len oheň, horiaci sám od seba a plný postrachu. Keď tento zjav zmizol, v hrôze pokladali to, čo videli, ešte za horšie, než bolo.

⁷ Hókusy ich čarodejníckeho umenia tu boli bezmocné, hanebne sa osvedčila skúška pre ich chvastanie sa vedou.

⁸ Lebo tí, čo sľúbili, že z chorej duše vypudia i strach, i zmätok, na smiešny strach ochoreli sami.

⁹ I keď ich nestrašilo nič také hrozné, boli takí poplašení prebehnutím hávede a hadím sipotom,

¹⁰ že sa temer zachádzali od hrôzy. Neodvážili sa ani hľadieť do vzduchu, ktorému sa predsa nedá vyhnúť nijako.

¹¹ Zloba sama o sebe je zbabelá. Dokazuje to tým, že sama sa odsúdi. Vždy si domýšľa to najhoršie, pod nátlakom zlého svedomia.

¹² Báť sa totiž nie je iné, ako vzdať sa prostriedkov, čo poskytuje zdravá úvaha.

¹³ Čím menšia je vnútri nádej na pomoc, tým väčšie trápenie vidí strach pre neznalosť príčiny.

¹⁴ Tí však, ktorí onej noci, ozaj bezmocnej, ktorá prišla z hĺbok bezmocného podsvetia, spali spánkom rovnakým,

¹⁵ boli jednak prenasledovaní strašnými prízrakmi, jednak boli ochromení malomyseľnosťou, lebo ich náhle a nečakane strach zachvátil.

¹⁶ Takto teda každý klesol tam, kde bol, zavretý bol ako väzeň do žalára bez závor.

¹⁷ Či už to bol roľník a či pastier, alebo v samote zamestnaný robotník, musel sa podrobiť nevyhnutnej nutnosti, prekvapený temnotou.

¹⁸ Všetci boli jednou reťazou tmy spútaní. Či to bol šelestiaci van vetra, či ladný spev vtáčat v húšti konárov, či huk prudko valiacej sa vody

¹⁹ a či hrozný hrmot rútiacich sa skál, abo neviditeľný beh skákajúcej zveri, či ryk šeliem, revúcich, a či z horských dutín ozývajúca sa ozvena - všetko naplňovalo ich ľakom ochromujúcim.

²⁰ Lebo celý svet bol ožiarený jasným svetlom a nehatene mohol venovať sa prácam;

²¹ iba nad nimi sa prestierala ťažká noc, obraz temnôt, ktoré ich raz mali pohltiť. Sami si však boli väčšmi na ťarchu než táto tma.

¹ Lenže tvoji svätí prebývali v najjasnejšom svetle. Tamtí síce počuli ich hlas, no nevideli postavy a blahoslavili ich, hoci predtým trpeli i oni.

² Vďační boli za to, že sa nepomstili na nich, hoci predtým nakladali s nimi zle a odprosovali ich za svoje nepriateľstvo.

³ Miesto toho dal si im stĺp ohňom blčiaci ako vodcu na neznámej ceste, za neškodné slnko na povestnej púti.

⁴ Lebo tamtí zaslúžili veru, aby boli olúpení o svetlo a vo tme držaní, pretože držali v zajatí tvojich synov, skrze ktorých svet mal dostať neporušiteľné svetlo zákona.

⁵ Pretože si umienili pozabíjať nemluvňatá svätých a že bolo vyložené jedno dieťa, ale zachránené, za trest si im odňal veľa detí a vo veľkej vode zhubil si ich všetky napospol.

⁶ Tá noc bola našim otcom oznámená vopred, aby boli dobrej mysle, keď jasne videli, akým uverili prísahám.

⁷ Tvoj ľud teda očakával oslobodenie spravodlivých a zánik nepriateľov.

⁸ Lebo čím si protivníkov trestal, tým si práve oslávil nás, keď si nás povolal.

⁹ Lebo sväté deti dobrých prinášali skryte obetu, jednomyseľne sa zaviazali pred Božím zákonom, že ten istý údel, dobrý i zlý, rovnako znášať budú, a už zaspievali sväté piesne otcov dopredu.

¹⁰ Na odvetu zaznel neladný krik nepriateľov a sem-tam sa niesol nárek za oplakávanými dietkami.

¹¹ Trest rovnako stihol otroka i pána, poddaný to isté trpel ako kráľ.

¹² Všetci bez výnimky mali mŕtvych na rovnaký spôsob smrti bez počtu. Živí nestačili pochovávať mŕtvych, keďže jedným razom bol zničený najvzácnejší diel ich potomstva.

¹³ Lebo tí, čo nechceli nič veriť pre čarodejstvá, museli teraz pri záhube prvorodených uznať, že (ten) ľud je synom Božím.

¹⁴ Veď kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice,

¹⁵ zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu, ako tvrdý bojovník doprostriedka zeme, odsúdenej na záhubu.

¹⁶ Nieslo ostrý meč: tvoj rozkaz nezvratný; vykročilo a smrť nieslo všade. Dotýkalo sa neba, i keď kráčalo po zemi.

¹⁷ Vtedy ich naskutku naľakali v snách hrozné vidiny a pojal ich nečakaný strach.

¹⁸ Jeden polomŕtvy klesol tu a iný tam a dal jasne vedieť svojej smrti príčinu.

¹⁹ Lebo strašidelné sny im toto zvestovali popredku, aby nezhynuli, pokým nezvedia, prečo im také zlo treba pretrpieť.

²⁰ Skúška smrti, pravda, dotkla sa aj spravodlivých; veľké množstvo zahynulo na púšti, ale hnev pridlho netrval.

²¹ Lebo ihneď vstúpil bezúhonný muž za nich na bojisko zbrojou svojho úradu, modlitbou a zmiernym tymianom; postavil sa hnevu na odpor a tej biede koniec urobil. Ukázal tým, že je tvojím sluhom.

²² Zdolal hnev nie silou tela ani mocou zbroje, ale slovom podmanil si toho, ktorý trestal, tým, že mu pripomenul zmluvy dané otcom, potvrdené prísahou.

²³ Lebo keď už mŕtvi krížom-krážom na hromade ležali, postavil sa doprostred a preťal hnev, a tak zamedzil mu cestu, ktorá viedla k živým.

²⁴ Celý svet bol totiž na splývacom rúchu (jeho), slávne (mená) otcov na štvorrade vytesaných kameňov. Na korune jeho hlavy bola tvoja veleba.

²⁵ Tomu vyhol, toho sa bál kárateľ, lebo už aj skúška hnevu sama stačila.

Príslovia 25,18 – 20

---

¹⁸ Kladivo, meč a ostrý šíp je človek, ktorý krivo svedčí proti svojmu blížnemu.

¹⁹ Zlomený zub a noha vytknutá, (je) spoliehanie na neverného (človeka) v čase úzkosti.

²⁰ Vyzliekať kabát za chladného (počasia), (liať) ocot na ranu (je) spievať piesne srdcu smutnému.