Genezis 37

---

¹ Jakub sa osadil v krajine, kde sa zdržiaval jeho otec ako prišelec, v krajine Kanaán.

² Toto sú dejiny Jakubovej rodiny: Jozef mal sedemnásť rokov a pásaval so svojimi bratmi ovce. Bol ešte chlapec, keď bol so synmi otcových žien Baly a Zelfy. A potom Jozef doniesol o nich otcovi zlé zvesti.

³ Izrael miloval najviac zo všetkých synov Jozefa, lebo sa mu narodil v jeho starobe, a dával mu robiť pestrofarebnú tuniku.

⁴ Keď jeho bratia videli, že ho má otec radšej ako všetkých ostatných synov, začali ho nenávidieť a neboli schopní prívetivo sa s ním rozprávať.

⁵ A keď mal raz Jozef sen a rozpovedal ho svojím bratom, znenávideli ho ešte väčšmi.

⁶ Povedal im: "Počujte, aký som mal sen!

⁷ Boli sme na poli zamestnaní viazaním snopov a tu sa môj snop postavil a ostal stáť. Tu sa vaše snopy postavili dokola a klaňali sa môjmu snopu!"

⁸ Bratia mu povedali: "Vari chceš nad nami kraľovať alebo panovať?" A znenávideli ho ešte viac pre jeho sen a pre jeho reči.

⁹ A mal ešte iný sen a prezradil ho svojmu otcovi a svojim bratom. Hovoril: "Opäť som mal sen! Slnko, mesiac a jedenásť hviezd sa mi klaňalo."

¹⁰ Toto rozprával svojmu otcovi a svojim bratom. A jeho otec mu robil výčitky a vravel mu: "Čo je to za sen, čo si mal? Hádam ja, tvoja matka a tvoji bratia prídeme a budeme sa ti klaňať až po zem?"

¹¹ A jeho bratia žiarlili, ale otec si to zapamätal.

¹² Raz odišli jeho bratia pásť ovce svojho otca k Sichemu.

¹³ Vtedy povedal Izrael Jozefovi: "Tvoji bratia pasú pri Sicheme, chcem ťa poslať za nimi." On mu odpovedal: "Dobre, pôjdem."

¹⁴ Na to mu povedal: "Len choď a pozri, či sa dobre vodí tvojim bratom a ovciam. A dones mi zvesť!" Tak ho poslal z hebronského údolia a došiel do Sichemu.

¹⁵ Keď potom blúdil po poli, stretol istého muža, ktorý sa ho opýtal: "Kohože hľadáš?"

¹⁶ On odvetil: "Hľadám svojich bratov. Povedz mi, prosím, kde pasú?"

¹⁷ Muž mu povedal: "Odišli odtiaľto ďalej, ale počul som ich hovoriť: "Poďme do Dotainu!" A Jozef šiel za svojimi bratmi a našiel ich v Dotaine.

¹⁸ Keď ho zďaleka zazreli, prv, ako k nim došiel, sa dohodli, že ho zabijú.

¹⁹ Hovorili si medzi sebou: "Tamto ide snár!

²⁰ Poďte, zabijeme ho a hodíme ho do cisterny! A povieme, že ho zožrala divá zver. Potom sa uvidí, čo značia jeho sny!"

²¹ Keď to počul Ruben, usiloval sa vyslobodiť ho z ich rúk a vravel: "Neberme mu život!"

²² A Ruben im vravel ďalej: "Neprelievajte nijakú krv! Hoďte ho do tej cisterny, čo je na pustine! Len nevzťahujte naň ruky!" To preto, že ho chcel vyslobodiť z ich rúk a priviesť k svojmu otcovi.

²³ A len čo došiel Jozef k svojim bratom, zobliekli Jozefovi jeho tuniku, tú pestrofarbistú tuniku, čo mal na sebe,

²⁴ chytili ho a hodili do cisterny. Cisterna bola prázdna, voda v nej nebola.

²⁵ Potom si posadali a jedli a keď zdvihli oči videli, že prichádza karavána Izmaelitov od Galaádu. Ich ťavy boli obťažené balzamom, mastixovou živicou a ladanumom; boli s tým na ceste do Egypta.

²⁶ Tu povedal Júda svojim bratom: "Čo budeme mať z toho, keď nášho brata zahubíme a zatajíme jeho krv?

²⁷ Predajme ho radšej Izmaelitom a nevzťahujme naň svoje ruky! Veď je to náš brat a naše vlastné telo!" A jeho bratia súhlasili.

²⁸ Keď teda išli madiánski kupci okolo, vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho za dvadsať strieborných Izmaelitom. A oni odviedli Jozefa do Egypta.

²⁹ Keď sa Ruben vrátil k cisterne, Jozefa tam už nebolo. Roztrhol si šaty

³⁰ vrátil sa k svojim bratom a povedal: "Chlapca tu už niet! A kde sa ja podejem?"

³¹ Oni vzali Jozefovu tuniku, zabili kozľa a namočili tuniku do krvi.

³² A po poslovi dali tuniku zaniesť svojmu otcovi s odkazom: "Toto sme našli. Pozri, či to je tunika tvojho syna alebo nie!"

³³ Keď si to obzrel, povedal: "Tunika môjho syna! Divá zver ho zožrala! Roztrhaný, roztrhaný je Jozef!"

³⁴ A Jakub si roztrhol šaty, obliekol si smútočný odev a dlhý čas smútil za svojím synom.

³⁵ Hoci sa namáhali všetci jeho synovia a dcéry potešiť ho, nedal sa potešiť a vravel: "V smútku zostúpim do podsvetia k svojmu synovi." Tak ho oplakával jeho otec.

³⁶ No Madiánčania ho predali do Egypta faraónovmu dvoranovi veliteľovi telesnej stráže Putifarovi.

Jób 27 – 28

---

¹ Tu Jób začal opäť hovoriť:

² "Ako žije Boh, čo odobral mi právo, a Všemohúci, čo ma roztrpčil,

³ kým vo mne duša ešte bude, kým v mojich nozdrách trvá Boží dych,

⁴ nuž moje pery nepovedia neprávosť, ani môj jazyk nepreriekne lož.

⁵ Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal, kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.

⁶ Som v práve iste, toho nevzdávam sa, mňa za dni moje srdce nekarhá.

⁷ Nech ako bezbožník má sa aj môj nepriateľ, ako naničhodník môj odporca!

⁸ Ak zlostník prosí, akú nádej môže mať, keď svoju dušu k Bohu povznesie?

⁹ Či jeho vzlykot Boh raz azda vyslyší, keď postihne ho dáke súženie?

¹⁰ Vari sa bude môcť kochať vo Všemohúcom a každú chvíľu volať Boha o pomoc?!

¹¹ Nuž poučím vás, ako si Boh počína, a ciele Všemocného neskryjem.

¹² Veď ak ste všetci sami toto videli, tak hlúpo konať ako môžete?!

¹³ Bezbožný má ten podiel pred Bohom, ten údel dostane tyran od Všemohúceho:

¹⁴ Ak synov početných má, sú len pod meč, výhonky mu chleba dosť nemajú.

¹⁵ Tých, čo po ňom zostali, smrť do hrobu schváti, ani vdovy nezaplačú po nich.

¹⁶ Hoci striebra nahromadil ani prachu, ako blata nazhŕňal rúch drahých,

¹⁷ statočný si oblečie, čo zhŕňal on, striebro nevinný zas po ňom zdedí.

¹⁸ Palác dal si postaviť sťa hniezdo, ako keď si hájnik búdku zrobí.

¹⁹ Bohatý však ľahne si a nevstane už, oči otvoriť chce, už ho nieto.

²⁰ Hrôzy ako záplava ho stihnú, v noci zasa víchor uchváti ho.

²¹ Vietor predný schmatne ho a pominie sa, odfúkne ho z miesta, kde si sídli.

²² Neľútostne sa naň stále vrhá, pred bijúcou rukou prchať musí.

²³ Zatlieskajú si nad ním rukami a vypískajú ho z jeho miesta.

¹ Zaiste striebro má svoje náleziská a zlato miesto, kde ho vyplavujú.

² Železo zo zeme dobývajú taktiež a tvrdý kameň obráti sa na meď.

³ Temnotám hranice oni vymerali a dolujú už až po najďalšie medze i kamenie ver', kde temravy, tône.

⁴ Chodby si prekopal cudzí národ také, že na ne celkom zabúdajú nohy, a chvejú, vznášajú sa ponad ľudí.

⁵ Pod zemou, na ktorej (zrno na) chlieb rástlo, je všetko ako ohňom spustošené.

⁶ V končinách, v ktorých je zafírové skálie a zlatý prášok v sebe skrytý majú,

⁷ sú zasa chodníky, že ich orol nezná a nezbadá ich ani oko supa.

⁸ Nijaká divá zver po nich nekráčala, neprešiel po nej ani lev (doposiaľ).

⁹ Aj na tvrdý kameň položili ruku a od základov vrchy prevrátili.

¹⁰ Kanály povytesávali v skale a všetko, čo cenné je, uzrelo ich oko.

¹¹ Aj riečne pramene presliedili dobre a skryté veci na svit vynosili.

¹² Odkiaľ teda vyviera tá múdrosť a kde je to umu nálezisko?

¹³ Jej cenu nepozná ani jeden človek a v kraji živých nijak nájsť sa nedá.

¹⁴ Hĺbka vraví: "Vo mne nie je veru" a more hovorí: "Ja ju tobôž nemám."

¹⁵ Nedáva sa za ňu ani rýdze zlato ani neváži sa striebro za jej menu.

¹⁶ Jej neblíži sa cenou ni zlato ofírske, ani ónyx vzácny, kameň zafírový.

¹⁷ Zlato nie, sklo tiež nie, jej sa nevyrovná, ju nevymeníš za zlatú nádobu.

¹⁸ Koraly, kryštály nehodno spomenúť, bo múdrosť získať si je nad všetky perly.

¹⁹ Veď sa jej nerovná topás etiópsky a zlato čistené nemôže ju zvážiť.

²⁰ Odkiaľže vychádza teda táto múdrosť a kde je to umu vlastné nálezisko?

²¹ Ukrytá je očiam všetkých živých tvorov, utajená je aj nebeskému vtáctvu.

²² Zhubca aj so smrťou toto prehlasujú: "My počuli sme vravieť o nej iba."

²³ Boh jediný len cestu ku nej pozná a iba on sám vie, kde jej bydlisko je,

²⁴ lebo on rozhľad má k samým medziam zeme a vidí všetko, čo len pod nebom je.

²⁵ Vtedy, keď určoval vetru jeho váhu a presnou mierou odmeriaval vody,

²⁶ aby takto určil jeho zákon dažďu a dráhu vlastnú hučaniu i hromu,

²⁷ vtedy ju uvidel, presne vypočítal a naskrze spoznal, celkom prenikol ju.

²⁸ Človeku povedal: "Hľa, bázeň pred Pánom, to je táto múdrosť rozumnosť je zasa vystríhať sa zlého."

Príslovia 3,25 – 27

---

²⁵ Nebude sa ti treba náhlej hrôzy ľakať, ani presily ničomníkov, keď prikvačí,

²⁶ lebo Pán bude tvojou dôverou a chrániť bude tvoju nohu pred slučkou.

²⁷ Neodopieraj dobrodenie núdznemu, ak je to v tvojej moci urobiť.