1. Kráľov 8

---

¹ Vtedy Šalamún zhromaždil starších Izraela a všetkých predstavených kmeňov kniežatá izraelských rodov ku kráľovi Šalamúnovi do Jeruzalema, aby vyniesli Pánovu archu zmluvy z Dávidovho mesta, zo Siona.

² Zhromaždili sa teda ku kráľovi Šalamúnovi všetci Izraeliti vo sviatok v mesiaci etanim, to je siedmy mesiac.

³ Keď prišli všetci starší Izraela, vzali kňazi archu

⁴ a vyniesli Pánovu archu, stan zhromaždenia a všetko posvätné náčinie, ktoré bolo v stane. Niesli to kňazi a leviti.

⁵ Kráľ Šalamún a s ním celé zhromaždenie Izraelitov, ktoré sa k nemu pred archou zišlo, obetovali toľko oviec a hovädzieho dobytka, že ich pre množstvo nebolo možno spočítať alebo odhadnúť.

⁶ A kňazi priniesli Pánovu archu zmluvy na jej miesto, do príbytku chrámu, do veľsvätyne, pod krídla cherubov.

⁷ Lebo cherubíni rozprestierali krídla nad stanovišťom archy, takže cherubíni zakrývali zhora archu a jej žrde.

⁸ Žrde boli také dlhé, že ich konce bolo vidieť zo svätyne spred príbytku, zvonku ich však vidieť nebolo. Tam sú po dnešný deň.

⁹ V arche nebolo nič, iba dve kamenné tabule, ktoré ta vložil Mojžiš na Horebe, keď Pán uzavrel zmluvu so synmi Izraela pri ich východe z egyptskej krajiny.

¹⁰ Keď kňazi vyšli zo svätyne, Pánov dom naplnil oblak,

¹¹ takže sa kňazi pre oblak nemohli postaviť do služby, lebo Pánov dom naplnila Pánova sláva.

¹² Vtedy Šalamún povedal: "Pán povedal, že bude bývať v oblaku.

¹³ Rád som ti postavil dom za príbytok, miesto, kde máš bývať naveky."

¹⁴ Potom sa kráľ obrátil a požehnal celé zhromaždenie Izraelitov. Celé izraelské zhromaždenie stálo.

¹⁵ Hovoril: "Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, ktorý vlastnou rukou splnil sľub, čo dal vlastnými ústami môjmu otcovi Dávidovi, keď hovoril:

¹⁶ "Odo dňa, keď som vyviedol svoj izraelský ľud z Egypta, nevyvolil som si ani v jednom z kmeňov Izraela miesto, aby mi tam postavili dom, v ktorom by prebývalo moje meno. Ale vyvolil som si Dávida, aby stál nad mojím ľudom, Izraelom."

¹⁷ Môj otec Dávid zamýšľal postaviť dom menu Pána, Izraelovho Boha.

¹⁸ Ale Pán povedal môjmu otcovi Dávidovi: "Keď si zamýšľal postaviť môjmu menu dom, tvoj úmysel bol dobrý.

¹⁹ Lenže nie ty postavíš ten dom, ale tvoj syn, ktorý vyjde z tvojich bedier; on postaví môjmu menu dom."

²⁰ A Pán splnil svoj sľub, ktorý dal. Nastúpil som na miesto svojho otca Dávida, zaujal som trón Izraela, ako Pán povedal, a postavil som dom menu Pána, Izraelovho Boha.

²¹ A tam som pripravil miesto arche, v ktorej je Pánova zmluva, čo uzavrel s našimi otcami, keď ich vyviedol z egyptskej krajiny." -

²² Potom si Šalamún stal v prítomnosti celého zástupu Izraelitov pred Pánov oltár, rozprestrel dlane k nebu

²³ a povedal: "Pane, Bože Izraela, niet tebe podobného Boha ani hore na nebi ani dolu na zemi; ty zachovávaš zmluvu a priazeň k svojim sluhom, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred tebou.

²⁴ Ty si svojmu sluhovi, môjmu otcovi Dávidovi splnil sľub, ktorý si mu dal. Čo si mu svojimi ústami povedal, svojimi rukami si splnil, ako dokazuje dnešný deň.

²⁵ Teraz teda, Pane, Bože Izraela, splň svojmu sluhovi, môjmu otcovi Dávidovi, čo si mu sľúbil, keď si povedal: "Nikdy ti nebude chýbať predo mnou muž, ktorý zasadne na trón Izraela, ak si budú tvoji synovia dávať pozor na svoju cestu a kráčať predo mnou tak, ako si kráčal predo mnou ty!"

²⁶ A teraz, Bože Izraela, nech sa uskutočnia tvoje sľuby, ktoré si dal svojmu sluhovi, môjmu otcovi Dávidovi!

²⁷ Či naozaj bude Boh bývať na zemi? Veď nebesá a nebesá nebies ťa nemôžu obsiahnuť, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!

²⁸ Ale obráť sa k modlitbe svojho sluhu a k jeho prosbe, Pane, môj Bože, a vyslyš volanie a modlitbu, ktorú ti tvoj sluha dnes predkladá:

²⁹ Aby tvoje oči v noci i vo dne boli otvorené nad týmto domom, nad miestom, o ktorom si povedal: "Tam bude moje meno!" Aby si vypočul modlitbu, ktorú sa bude tvoj sluha modliť na tomto mieste.

³⁰ Aby si vypočul prosbu svojho sluhu a svojho ľudu, Izraela, ktorú sa bude modliť na tomto mieste. Ty počuješ na mieste, kde bývaš, v nebi, a keď počuješ, aj odpustíš.

³¹ Keď sa niekto previní proti svojmu blížnemu a vynesú proti nemu kliatbu, aby ho donútili k prísahe, a príde prisahať pred oltár v tvojom dome,

³² ty vypočuj v nebi, zasiahni a rozsúď medzi svojimi sluhami: vinníka odsúď a jeho činy mu uvaľ na hlavu, nevinného však osloboď a nalož s ním podľa jeho spravodlivosti!

³³ Keď nepriateľ porazí tvoj ľud, Izrael pretože sa previnil proti tebe, ale obráti sa k tebe, bude vzdávať chválu tvojmu menu, bude sa k tebe modliť a prosiť teba v tomto dome,

³⁴ ty vypočuj v nebi a odpusť vinu svojmu ľudu, Izraelu, a priveď ho späť do krajiny, ktorú si dal jeho otcom!

³⁵ Keď bude nebo zavreté a nebude dažďa, pretože sa previnili proti tebe, ale budú sa modliť na tomto mieste, budú vzdávať chválu tvojmu menu a odvrátia sa od svojho hriechu, lebo ich tresceš,

³⁶ ty vypočuj v nebi, odpusť vinu svojim sluhom a svojmu ľudu, Izraelu, nauč ich dobrej ceste, ktorou majú ísť, a daj dažďa svojej krajine, ktorú si dal za dedičstvo svojmu ľudu.

³⁷ Ak bude v krajine hlad, ak bude mor, ak bude úpal, sneť, kobylky a hmyz; keď bude nepriateľ dorážať na jej brány, alebo akákoľvek rana a choroba,

³⁸ každú modlitbu a každú prosbu, ktorú prednesie ktokoľvek z celého tvojho ľudu, Izraela - veď každý pozná ranu svojho srdca -, vystrie dlane k tomuto domu,

³⁹ ty vypočuj na nebi, na mieste, kde bývaš, a odpusť! Zasiahni a daj každému podľa jeho cesty, veď poznáš jeho srdce. Lebo len ty poznáš srdce synov človeka.

⁴⁰ Aby sa ťa báli celý čas, čo budú žiť v krajine, ktorú si dal našim otcom.

⁴¹ Ale aj cudzinca, ktorý nie je z tvojho ľudu, Izraela, a kvôli tvojmu menu príde z ďalekej krajiny -

⁴² veď počujú o tvojom veľkom mene, o tvojej mocnej ruke a o tvojom vystretom ramene - a príde sa modliť do tohoto domu,

⁴³ ty vyslyš na nebi, na mieste, kde bývaš, a urob všetko, o čo bude cudzinec k tebe volať, aby poznali všetky národy zeme tvoje meno, aby si ťa ctili ako tvoj ľud, Izrael, a aby sa dozvedeli, že sa tento dom, ktorý som postavil, volá podľa tvojho mena!

⁴⁴ Ak vytiahne tvoj ľud do boja proti svojmu nepriateľovi, nech ich pošleš ktorýmkoľvek smerom, ale budú sa modliť k Pánovi smerom k mestu, ktoré si si vyvolil, a k domu, ktorý som postavil tvojmu menu,

⁴⁵ ty vyslyš v nebi ich modlitbu a ich prosbu a vyslúž im právo!

⁴⁶ Ak sa prehrešia proti tebe - veď niet človeka, ktorý by sa neprehrešil - a budeš sa na nich hnevať a vydáš ich nepriateľovi a ich premožitelia ich odvedú do zajatia, do nepriateľskej krajiny, či už ďalekej a či blízkej,

⁴⁷ ale vstúpia do seba v krajine, v ktorej budú zajatí, obrátia sa a v krajine svojich premožiteľov sa budú modliť k tebe a budú hovoriť: "Zhrešili sme, prevrátene a bezbožne sme konali,"

⁴⁸ ak sa teda v krajine svojich nepriateľov, ktorí ich zajali, celým svojím srdcom a celou svojou dušou obrátia k tebe a budú sa k tebe modliť smerom k svojej krajine, ktorú si dal ich otcom, k mestu, ktoré si si vyvolil, a k domu, ktorý som postavil tvojmu

⁴⁹ ty na nebi, na mieste, kde bývaš, vyslyš ich modlitbu a ich prosbu a vyslúž im právo!

⁵⁰ A odpusť svojmu ľudu, čím sa proti tebe prehrešil, všetku ich nevernosť, ktorej sa proti tebe dopustili, a popraj im, aby našli milosť u svojich premožiteľov, aby sa zľutovali nad nimi!

⁵¹ Veď je to tvoj ľud a tvoje dedičstvo, ktoré si vyviedol z Egypta, zo železnej pece.

⁵² Nech sú tvoje oči otvorené na prosbu tvojho sluhu a na prosbu tvojho ľudu, Izraela, a vyslyš ich vo všetkom, o čo budú volať k tebe!

⁵³ Veď ty si si ich oddelil za dedičstvo zo všetkých národov zeme, ako si povedal prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša, keď si, Pane, Jahve, vyviedol našich otcov z Egypta." -

⁵⁴ Keď sa Šalamún domodlil do konca túto prosebnú modlitbu k Pánovi, vstal od Pánovho oltára, kde kľačal na kolenách a dlane mal rozprestreté k nebu.

⁵⁵ Postavil sa a veľkým hlasom požehnal celý zástup slovami:

⁵⁶ "Nech je zvelebený Pán, ktorý podľa všetkých svojich prisľúbení dal odpočinok svojmu ľudu, Izraelu! Zo všetkých jeho krásnych prísľubov, ktoré dal prostredníctvom svojho služobníka Mojžiša, nezostal ani jeden nesplnený.

⁵⁷ Nech je Pán, náš Boh, s nami, ako bol s našimi otcami, nech nás neopustí a neodsotí!

⁵⁸ Nech naše srdcia nakloní k sebe, aby sme zachovávali všetky jeho príkazy, predpisy a nariadenia, ktoré dal našim otcom!

⁵⁹ Tieto moje slová, ktorými som Pána uprosoval, nech sú v blízkosti Pána, nášho Boha, vo dne i v noci, aby podľa potreby každého dňa vyslúžil právo svojmu sluhovi a svojmu ľudu, Izraelu,

⁶⁰ aby sa dozvedeli všetky národy zeme, že Pán je Boh a nik iný!

⁶¹ A nech vaše srdce celé patrí Pánovi, nášmu Bohu, aby ste kráčali podľa jeho predpisov a zachovávali jeho príkazy ako dnes."

⁶² Potom kráľ a s ním celý Izrael obetoval pred Pánom obety.

⁶³ A Šalamún dal zabiť na pokojnú obetu, ktorú priniesol Pánovi, dvadsaťdvatisíc kusov hovädzieho dobytka a stodvadsaťtisíc oviec. Kráľ a všetci synovia Izraela zasvätili dom Pánovi.

⁶⁴ V ten deň kráľ posvätil aj stred nádvoria, ktoré bolo pred Pánovým domom, lebo tam obetoval celopaly, nekrvavé obety a tuk pokojných obiet, lebo kovový oltár, ktorý bol pred Pánom, bol malý na to, aby bol mohol pojať celopaly, nekrvavé obety a tuk pokojných obiet.

⁶⁵ V tom istom čase slávil Šalamún sviatky a s ním celý Izrael - veľké zhromaždenie od vchodu do Ematu až po Egyptský potok - pred Pánom, naším Bohom, sedem dní a sedem dní, spolu štrnásť dní.

⁶⁶ Na ôsmy deň prepustil ľud. I odobrali sa od kráľa a išli do svojich stanov natešení a dobrej vôle pre všetky dobrodenia, ktoré Pán preukázal svojmu sluhovi Dávidovi a svojmu ľudu, Izraelu.

Kazateľ 3 – 5

---

¹ Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.

² Svoj čas má narodiť sa, svoj čas má zomrieť, svoj čas má vysádzať, svoj čas má sadenice vytrhať.

³ Svoj čas má zabíjať, svoj čas má liečiť. Svoj čas má váľať, svoj čas má stavať.

⁴ Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať.

⁵ Svoj čas má rozhadzovať kamene, svoj čas má zbierať kamene. Svoj čas má objímať sa, svoj čas má zdržovať sa objatia.

⁶ Svoj čas má hľadať (niečo), svoj čas má niečo stratiť. Svoj čas má (niečo) si uschovať, svoj čas má niečo odhodiť.

⁷ Svoj čas má trhať, svoj čas má zašívať. Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.

⁸ Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj.

⁹ Akýže má osoh, kto je (stále) činný, z toho (všetkého), o čo sa namáhal?

¹⁰ Všímal som si zamestnanie, ktoré Boh uložil Adamovým synom, aby sa ním umárali.

¹¹ Všetko urobil vhodne na svoj čas: do srdca im vložil (tušenie) večnosti, ale nik nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh sám koná od počiatku až do konca.

¹² Poznal som, že pre nich niet lepšieho, ako radovať sa a dopriať si blaženosti vo svojom živote.

¹³ Aj to, že všetci ľudia môžu jesť a piť a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, je dar od Boha.

¹⁴ Poznal som, že všetko, čo robí Boh, má večnú platnosť; k tomu nemožno už nič pridať, ako ani nie je možné nič odobrať. Boh to tak urobil, aby (ľudia) mali bázeň pred jeho zjavom.

¹⁵ Čo je, už dávno bolo, a čo má byť, bolo už (tiež). Boh sa vie vypomstiť za prenasledovaného.

¹⁶ Ďalej som videl pod slnkom: Kde má miesto právo, tam (vládla) neprávosť a na mieste spravodlivosti (zavládla) nespravodlivosť.

¹⁷ Vtedy som si v srdci pomyslel: "Spravodlivého a nespravodlivého posúdi Boh." Lebo on určil čas pre každú vec a pre každý skutok.

¹⁸ Vo svojom srdci som rozmýšľal (ďalej): "Čo sa týka Adamových synov, Boh ich (tak) skúša, aby bolo vidno, že sami osebe sú, (tvormi) ako zvieratá."

¹⁹ Lebo (hračkou) osudu sú Adamovi synovia, (hračkou) osudu sú (aj) zvieratá - veď ich osud je rovnaký. Ako zomiera on, tak zomierajú aj ony, rovnaký dych života má všetko - človek ničím nevyniká nad zvieratá.

²⁰ Všetko odchádza na spoločné miesto; ako bolo všetko vzaté z prachu, tak sa všetko do prachu navracia.

²¹ Kto vie, či sa dych života Adamových synov vznáša k výsostiam a dych života zvierat zostupuje zasa dolu k zemi?

²² A tak som videl, že pre človeka niet lepšieho, ako radovať sa zo svojich diel, lebo to je jeho podiel. Veď kto by ho mohol zaviesť tam, kde by videl, čo sa v budúcnosti stane?

¹ (Keď) som sa obrátil, videl som všemožné utláčania, ktoré sa dejú pod slnkom. A hľa, všade (znel) nárek utláčaných, ktorí nemajú nikoho, kto by ich tešil. Z ruky ich utláčateľov (vychádzala) presila, (utláčaní) nemali nikoho, kto by ich mohol potešiť.

² Za blaženejších som pokladal mŕtvych, čo už pomreli - než živých, ktorí ešte zostávajú nažive.

³ Ale za šťastnejšieho - ako ich obidvoch - mal som toho, kto doteraz ani nebol na svete: kto (totiž) nevidel dielo zloby, aké sa deje pod slnkom.

⁴ Všimol som si, ako všetka námaha a všetok zdar podnikania slúži iba na žiarlivosť jedného proti druhému. A tak aj tu je márnosť a honba za vetrom.

⁵ Pochabý si skladá ruky krížom a chce zožierať svoje vlastné telo.

⁶ "Lepšia je plná dlaň odpočinku ako plné päste námahy a honba za vetrom."

⁷ Keď som sa obrátil (iným smerom), aj tam som videl márnosť pod slnkom.

⁸ Tu žije niekto sám kto nemá pri sebe nikoho: ani syna, ani brata. A predsa si nevie stanoviť hranice námahe, ani sa mu oči nevedia nasýtiť majetkom. "Pre kohože sa namáham (takto), že svojej duši odopieram každý pôžitok?" Aj to je márnosť a biedne umáranie.

⁹ Dvaja sú na tom lepšie ako sám človek: za svoju námahu môžu dostať väčšiu odmenu,

¹⁰ a keď padnú, jeden zdvihne druhého. Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.

¹¹ Aj sa (lepšie) zahrejú, ak dvaja ležia spolu, ale sám - akože sa môže zahriať sám?

¹² Veď dvaja vedia premôcť samého, dvaja sa (skôr) postavia na odpor. Trojmo usúkaný povrazec sa nepretrhne tak chytro.

¹³ Lepšie je na tom chudobný, ale pritom múdry mladík, ako starší a nemúdry kráľ, ktorý sa už nedá nikomu poučiť.

¹⁴ Lebo keby tamten prichádzal aj z väzenia ujať sa svojho kráľovstva tento by bol aj pri kráľovskej (hodnosti) taký, ako kto sa v chudobe narodil.

¹⁵ Všímal som si všetkých žijúcich, čo kráčajú pod slnkom, ale už s iným mladíkom čo nastúpil namiesto tamtoho.

¹⁶ Nebolo konca všetkému ľudu všetkým, ktorým stál na čele, ale už pokolenie, čo príde po ňom, nebude sa z neho radovať. Aj to je márnosť a honba za vetrom.

¹⁷ Daj si pozor na svoje kroky, keď ideš do domu Božieho. Pristúp čím bližšie, aby si počul - veď to je (cennejšia) obeta ako dar pochabých, lebo takí ani nevedia, že si počínajú zle. V

¹ Nehovor ústami bez uváženia! Ani myseľ nech sa ti neprenáhli predniesť slovo pred Bohom! Lebo Boh je (vysoko) na nebi a ty si zasa na zemi. Preto nech nie je tvojich slov veľa.

² Lebo (ako) spánok prichádza po mnohej námahe, tak má hlas pochabého zas mnoho rečí.

³ Ak sľubuješ Bohu sľub, nemeškaj s jeho vyplnením, lebo nemôže mať záľubu v pochabých; čokoľvek si teda sľúbil, to aj splň!

⁴ Lepšie sľub (vôbec) nerobiť, ako keby si sľúbil, a (sľub) nesplnil.

⁵ Nedovoľ svojim ústam, aby ti priviedli telo do hriechu, ani nehovor pred (Božím) poslom, že sa to a to stalo nevedomky. Prečo by sa mal Boh rozhnevať pre tvoje slovo? Navnivoč privedie dielo tvojich rúk!

⁶ Lebo kde je veľa snov, tam je aj mnoho márnivých slov - ty však maj bázeň pred Bohom!

⁷ Ak vídíš, že chudobný trpí útlak a ozbíjanie (vládne) namiesto práva a spravodlivosti v meste - nečuduj sa nijako takej veci! Lebo vyšší dohliada na vysokopostaveného a zasa nad nimi sú ustanovení vyšší (páni).

⁸ A z toho všetkého má krajina túto výhodu: na službu na istom území ustanovia si kráľa.

⁹ Kto miluje peniaze, nikdy nemá peňazí dostatok. Kto má rád nahromadený (majetok), nemá (dosť) zisku. (Ale) aj to je márnosť.

¹⁰ Ako sa (totiž) množí majetok, tak sa množia aj tí, čo z neho jedia. Akýže osoh má z neho jeho majiteľ? Iba toľko, že jeho oči hľadia naň.

¹¹ Kto pracuje, má sladký spánok, či sa naje menej a či viac. Nasýtenosť však nedopraje boháčovi spať.

¹² Je tu (aj iná) zlá choroba, ktorú som videl pod slnkom. (Je to) bohatstvo, ktoré sa majiteľovi zachová na jeho nešťastie.

¹³ Bohatstvo môže zahynúť, (ak s ním) narábajú zle; a ak sa mu narodí syn, nemá vo svojich rukách ničoho.

¹⁴ Ako nahý vyšiel zo života svojej matky, tak musí aj odísť, aký prišiel; neodnesie si nič zo svojej námahy, (ani toľko), čo by v hrsti uniesol.

¹⁵ Aj toto je zlá choroba: celkom tak, ako prišiel, musí odísť; a čo za osoh má taký, kto sa namáhavo hnal za vetrom?

¹⁶ Po všetky svoje dni vo tme jedával, v premnohej mrzutosti, chorobe a podráždenosti.

¹⁷ Ale hľa, čo som uznal za dobré a čo je (v živote ozaj) pekné: Ak si môže človek zajedať a popíjať a dopriať si blaženosti za všetku svoju námahu, ktorou sa trápil pod slnkom podľa počtu dní svojho života, ktorý mu udelil Boh lebo je to jeho podiel.

¹⁸ Aj to, ak niekomu z ľudí Boh udelil bohatstva, majetku (prehojne), a doprial mu možnosť užívať z neho a prevziať si tento svoj podiel, aby sa mohol radovať za všetky námahy; to je zaiste Boží dar - takáto (vec).

¹⁹ Človek totiž nemyslí príliš na dni svojho života, lebo Boh radosťou zamestnáva jeho srdce.

Žalm 6

---

¹ Zbormajstrovi. Na osemstrunový nástroj. Dávidov žalm.

² Pane, nekarhaj ma v svojom hneve, netrestaj ma v svojom rozhorčení.

³ Zľutuj sa, Pane, nado mnou, lebo som nevládny, uzdrav ma, Pane, lebo sa mi kosti chvejú.

⁴ Aj dušu mám už celkom zdesenú. Ale ty, Pane, dokedy...?

⁵ Obráť sa, Pane, zachráň mi dušu. Spas ma, veď si milosrdný.

⁶ Veď medzi mŕtvymi nik nemyslí na teba. A kto ťa môže chváliť v podsvetí?

⁷ Už ma vyčerpalo vzlykanie, lôžko mi noc čo noc vlhne od plaču, slzami máčam svoju posteľ.

⁸ Od náreku sa mi oko zahmlilo a uprostred všetkých mojich nepriateľov som zostarol.

⁹ Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť, lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač.

¹⁰ Pán moju prosbu vyslyšal, Pán prijal moju modlitbu.

¹¹ Všetci moji nepriatelia nech sa zahanbia a nech sa zdesia náramne a zahanbení nech sa ihneď stratia.