2. Samuelova 24

---

¹ A Boží hnev sa zas rozpálil na Izraelitov. Ktosi pokúšal Dávida proti nim, keď mu hovoril: "Choď, spočítaj Izrael a Júdu!"

² Preto kráľ povedal vojvodcovi Joabovi (a veliteľom vojska), ktorých mal: "Choďte po všetkých kmeňoch Izraela od Danu až po Bersabe a spočítajte ľud; chcem vedieť počet ľudu."

³ Ale Joab hovoril kráľovi: "Pán, tvoj Boh nech rozmnoží ľud sto ráz tak, ako ho je, a nech to oči môjho kráľovského Pána ešte uvidia! Ale, kráľovský pane, prečo chceš túto vec?"

⁴ Lenže kráľ trval na svojom rozkaze Joabovi a vojvodcom, a preto Joab a vojvodcovia odišli od kráľa sčítať izraelský ľud.

⁵ Prešli cez Jordán a začali v Aroeri od miesta, ktoré je uprostred údolia smerom ku Gádu a Jázeru.

⁶ Prešli do Galaádu, do krajiny Hetejcov do Kadesu, prešli do Danu, Ijonu a obrátili sa k Sidonu.

⁷ Prišli k opevnenému Týru a všetkým mestám Hevejcov a Kanaánčanov, prišli k juhu Júdska do Bersabe.

⁸ Prešli cez celú krajinu a po deviatich mesiacoch a dvadsiatich dňoch prišli do Jeruzalema.

⁹ A Joab odovzdal kráľovi počet sčítaného ľudu. Izrael mal osemstotisíc bojovníkov, ktorí tasia meč, a Júdovcov bolo päťstotisíc mužov.

¹⁰ Ale keď už spočítal ľud, bilo Dávidovi srdce. A Dávid hovoril Pánovi: "Veľmi som zhrešil tým, čo som urobil. Ale teraz, Pane, odpusť hriech svojho sluhu, lebo som konal veľmi hlúpo."

¹¹ Keď Dávid ráno vstal, Pán oslovil Dávidovho vidca proroka Gada:

¹² "Choď a povedz Dávidovi: Toto hovorí Pán: Predkladám ti tri veci; vyber si z nich jednu, tú na teba dopustím."

¹³ Gad išiel k Dávidovi, oznámil mu to a povedal mu: "Má prísť na tvoju krajinu trojročný hlad? Alebo chceš tri mesiace utekať pred svojím nepriateľom, ktorý ťa bude prenasledovať? Alebo má byť v tvojej krajine tri dni mor? Teraz si rozmysli a uváž čo mám odpovedať tomu, ktorý ma poslal!"

¹⁴ Dávid povedal Gadovi: "Som vo veľkej úzkosti. No nech padneme do Pánovej ruky, lebo jeho milosrdenstvo je veľké! Ale do ruky človeka nech nepadnem."

¹⁵ Tak Pán dopustil mor na Izrael od rána až po určený čas. Od Danu po Bersabe zomrelo z ľudu sedemdesiattisíc mužov.

¹⁶ Pán poslal anjela do Jeruzalema, aby ho zničil. Ale Pán sa zľutoval nad nešťastím a povedal anjelovi, ktorý hubil ľud: "Dosť už! Teraz už spusť ruku!" Pánov anjel bol práve pri humne Jebuzejca Areunu.

¹⁷ Keď Dávid videl anjela, ktorý hubil ľud, povedal: "Hľa ja som zhrešil, ja som spáchal zlo! Ale tieto ovečky čože urobili? Nech je tvoja ruka proti mne a proti domu môjho otca!"

¹⁸ V ten deň prišiel k Dávidovi Gad a povedal mu: "Choď, postav Pánovi oltár na humne Jebuzejca Areunu!"

¹⁹ Dávid išiel podľa Gadovho slova, ako rozkázal Pán.

²⁰ Vtom sa Areuna pozrel a videl, že k nemu ide kráľ a jeho sluhovia. Areuna v šiel von a poklonil sa kráľovi tvárou až po zem.

²¹ Areuna sa opýtal: "Prečo prichádza môj kráľovský pán k svojmu sluhovi?" Dávid odpovedal: "Aby som kúpil od teba humno. Chcem postaviť Pánovi oltár, aby sa rana vzdialila od ľudu."

²² Areuna povedal Dávidovi: " Nech kráľ vezme a nech obetuje, čo uzná za dobré. Pozri, voly, mláťačka, jarmá volov na drevo!

²³ To všetko dáva, kráľu, Areuna kráľovi." Areuna ešte povedal kráľovi: "Pán, tvoj Boh, nech ti je milostivý!"

²⁴ Kráľ odpovedal Areunovi: "Nie, chcem to od teba kúpiť za peniaze. Neobetujem predsa Pánovi, svojmu Bohu, celopaly zadarmo!" Potom Dávid kúpil humno a voly za päťdesiat šeklov striebra.

²⁵ Dávid tam postavil Pánovi oltár a obetoval celopaly a pokojné obety. Vtedy sa Pán zmiloval nad krajinou a nákaza sa vzdialila od ľudu.

1. Kroník 29

---

¹ Nato kráľ Dávid hovoril celému zhromaždeniu: „Môj syn Šalamún, ktorého si Boh vyvolil, je mladý a krehký, úloha je však veľká. Veď to nemá byť palác pre človeka, ale pre Pána, Boha!

² Zo všetkých svojich síl som chystal pre dom môjho Boha zlato na (veci) zlaté, striebro na strieborné, kov na kovové, železo na železné, drevo na drevené, ónyxový kameň i na obruby, rubínový a pestrofarebný kameň, rozličné drahokamy a mramorový kameň v hojnosti.

³ Okrem toho od radosti z domu svojho Boha - keďže mám majetok, zlato a striebro - dám na dom svojho Boha nad všetko to, čo som prichystal pre dom svätyne,

⁴ tritisíc hrivien zlata zo zlata ofírskeho a sedemtisíc hrivien striebra prečisteného na obtiahnutie stien budov,

⁵ kde (treba) zlato, zlatom, kde striebro, striebrom, a na každú prácu, (ktorú budú robiť) ruky umelcov. A kto je ochotný darovať dnes plnou rukou Pánovi?“

⁶ Kniežatá rodov, kniežatá izraelských kmeňov; velitelia tisícok a stotín a správcovia kráľovských robôt vyslovili ochotu

⁷ a venovali na práce pri Božom dome päťtisíc hrivien zlata, desaťtisíc darejkov, desaťtisíc hrivien striebra, osemnásťtisíc hrivien kovu a stotisíc hrivien železa.

⁸ A kto mal drahokamy, dal ich pre pokladnicu Pánovho chrámu do ruky Gerzonca Jahiela.

⁹ Ľud sa radoval z dobrovoľných darov, lebo s veľkou ochotou srdca darovali Pánovi; aj Dávid sa veľmi radoval.

¹⁰ Potom Dávid dobrorečil Pánovi pred celým zhromaždením a Dávid hovoril: „Zvelebený si, Pane, Bože nášho otca Izraela, od vekov naveky!

¹¹ Tebe, Pane, patrí veľkosť i moc, chvála, veleba a sláva, veď tvoje, Pane, je všetko na nebi i na zemi, i kráľovstvo; ty prevyšuješ všetko, si Najvyšší!

¹² Bohatstvo a sláva pochádza od teba, ty panuješ nad všetkým, v tvojej ruke je sila a moc a v tvojej moci je zveľadiť a upevniť všetko.

¹³ Preto ťa my teraz zvelebujeme, Bože náš, a chválime tvoje slávne meno.

¹⁴ Veď ktože som ja a čože je môj ľud, že sme boli schopní takto ti dať dary? Veď od teba je všetko a čo sme ti dali, máme z tvojej ruky.

¹⁵ Lebo my sme pred tebou cudzinci a pútnici ako všetci naši otcovia. Ako tieň sú naše dni na zemi, bez nádeje.

¹⁶ Pane, náš Bože, celé toto množstvo, ktoré sme pripravili, aby sme tebe, tvojmu svätému menu, postavili dom, je z tvojej ruky a všetko je tvoje.

¹⁷ A viem, môj Bože, že ty skúmaš srdce a ľúbi sa ti priamosť. Ja som toto všetko venoval v priamosti svojho srdca a teraz s radosťou vidím, že aj tvoj ľud, ktorý je tu, daruje ti s ochotou.

¹⁸ Pane, Bože našich otcov, Abraháma, Izáka a Izraela, zachovaj vždy takéto zmýšľanie srdca svojho ľudu a pripútaj ich srdce k sebe.

¹⁹ A môjmu synovi Šalamúnovi daj dokonalé srdce, aby zachovával tvoje príkazy, ustanovenia a predpisy, aby vykonal všetko a postavil palác, ktorý som pripravil!“

²⁰ Potom Dávid vyzval celé zhromaždenie: „Dobrorečte Pánovi, svojmu Bohu!“ A celé zhromaždenie dobrorečilo Pánovi, Bohu svojich otcov, korilo a skláňalo sa pred Pánom a pred kráľom.

²¹ Potom prinášali Pánovi obety a nasledujúci deň obetovali Pánovi celopaly: tisíc býčkov, tisíc baranov a tisíc baránkov s príslušnými nápojovými obetami a množstvo obiet za celý Izrael.

²² V ten deň jedli a pili pred Pánom s veľkou radosťou a druhý raz ustanovili Dávidovho syna Šalamúna za kráľa a pomazali ho Pánovi za knieža, Sadoka však za kňaza.

²³ Šalamún si teda sadol ako kráľ na Pánov trón namiesto svojho otca Dávida; darilo sa mu a celý Izrael ho poslúchal.

²⁴ A všetky kniežatá a bojovníci, aj všetci synovia kráľa Dávida podali ruku a podriadili sa kráľovi Šalamúnovi.

²⁵ Pán urobil Šalamúna veľmi veľkým pred očami celého Izraela a dal mu slávne kráľovstvo, aké nemal pred ním ani jeden izraelský kráľ.

²⁶ Izaiho syn Dávid kraľoval nad celým Izraelom.

²⁷ Čas, ktorý kraľoval nad Izraelom, je štyridsať rokov; v Hebrone kraľoval sedem rokov a v Jeruzaleme kraľoval tridsaťtri rokov.

²⁸ Zomrel v krásnej starobe, obdarený vekom, bohatstvom a slávou. Namiesto neho sa stal kráľom jeho syn Šalamún.

²⁹ Dejiny kráľa Dávida, prvšie i neskoršie, sú zapísané v Príbehoch vidca Samuela, v Príbehoch proroka Nátana a v Príbehoch vidca Gada.

³⁰ Aj celé jeho kraľovanie, jeho moc i časy, ktoré prešli nad ním, nad Izraelom a nad všetkými kráľovstvami zeme.

Žalm 30

---

¹ Pieseň pri posviacke chrámu. Dávidov žalm.

² Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil a že si nedovolil, aby sa moji nepriatelia radovali nado mnou.

³ Pane, Bože môj, k tebe som volal a ty si ma uzdravil.

⁴ Pane, vyviedol si ma z ríše zosnulých, navrátil si mi život, aby som nezostúpil do hrobu.

⁵ Na harfe hrajte Pánovi, jeho svätí, vzdávajte vďaky jeho menu svätému.

⁶ Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť. Podvečer je nám hosťom plač a radosť nad ránom.

⁷ Keď som bol v bezpečí, povedal som si: "Už nikdy sa nezakolíšem:"

⁸ Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.

⁹ K tebe, Pane, volám, svojho Boha prosím o milosť.

¹⁰ Aký úžitok by bol z mojej krvi, keby som v zemi skazu vzal? A či ťa prach môže velebiť alebo hlásať tvoju vernosť?

¹¹ Čuj, Pane a zmiluj sa nado mnou; Pane, buď mi na pomoci.

¹² Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal,

¹³ aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť.