Kniha proroka Izaiáša - kapitola 2
1 Slovo, ktoré videl Izaiáš, syn Amosov, o Júdsku a Jeruzaleme.
2 Na konci dní bude upevnený vrch Pánovho domu na temene hôr a vyčnievať bude nad pahorky; i budú sa naň hrnúť všetky národy.
3 Prídu mnohé kmene a povedia: "Hor sa, vystúpme na vrch Pánov, do domu Jakubovho Boha, nech nás poučí o svojich cestách a budeme kráčať jeho chodníkmi."
4 Rozsudzovať bude medzi národmi a naprávať početné kmene, takže si z mečov ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.
5 Hor sa, dom Jakubov, kráčajme vo svetle Pánovom!
6 Veru, zavrhol si svoj ľud, dom Jakubov, lebo žijú podľa príkladu susedov: majú veštcov ako Filištínci a s potomkami cudzincov sa spolčujú.
7 Jeho krajina je plná striebra a zlata a niet konca jeho pokladom. Jeho krajina je plná koní a niet konca jeho povozom.
8 Jeho krajina je preplnená modlami, klaňajú sa dielu svojich rúk, ktoré urobili ich prsty:
9 a kloní sa človek, korí sa každý. Nie, neodpusť im to!
10 Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy.
11 Pyšné oči človeka sa sklopia a pokorí sa hrdosť ľudí; len Pán sám bude povýšený v ten deň.
12 Lebo deň Pána zástupov bude nad všetkým pyšným a vyvýšeným a nad všetkým hrdým; i bude to znížené.
13 Nad všetkými cédrami Libanonu, vysokými a hrdými, nad všetkými dubmi Bášanu,
14 nad všetkými vysokými horami, nad všetkými hrdými kopcami,
15 nad každou vysokou vežou, nad každým hradným múrom,
16 nad každou taršišskou loďou a nad každou pôvabnou krásou.
17 Pokorená bude pýcha človeka a znížená bude povýšenosť ľudí. Len Pán bude povýšený v ten deň
18 modly však úplne zmiznú.
19 Vojdú do skalných jaskýň a do priekop zeme od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy, až povstane podesiť zem.
20 V ten deň zahodí človek svojich strieborných bôžikov a svojich zlatých bôžikov - ktorých si urobil na poklonu - krtom a netopierom,
21 aby zaliezol do trhlín skál a do jaskýň brál od strachu pred Pánom a pred velebou jeho slávy, až povstane podesiť zem.
22 Upusťte teda od človeka, ktorého dych je v jeho nose. Za čože ho teda pokladať?
